Prof. Dr. Jozef Marek

Prof. Dr. Jozef Marek patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov svetovej veterinárskej vedy, ktorý sa svojou rozsiahlou vedeckou prácou a celým životným dielom mimoriadne zaslúžil o povznesenie veterinárskej medicíny na vysokú profesnú úroveň. Významnou mierou prispel k rozvoju internej medicíny v svetovom meradle, ktorú obohatil originálnymi poznatkami z etiológie, diagnostiky a terapie. Bol prvým prednostom samostatnej internej kliniky Vysokej školy zverolekárskej v Budapešti. Bol prorektor Vysokej školy zverolekárskej v Budapešti. Bol členom Francúzskej veterinárnej akadémie, čestným členom Švédskej, Fínskej, Gréckej, Juhoslovanskej zverolekárskej spoločnosti, členom britskej Kráľovskej spoločnosti veterinárnych lekárov a Americkej veterinárnej spoločnosti a Maďarskej akadémie vied. Je po ňom pomenovaná choroba hydiny – „Marekova choroba sliepok

 

Pohľad na rodný dom Prof. Dr. Jozefa Mareka

Narodil sa 18.3.1868 v Hornej Strede nad Váhom (vtedy okres Piešťany, Nitrianska župa) ako syn slovenských maloroľníckych rodičov. Jeho otec Michal, prezývaný  podľa miestneho zvyku Markech bol začas aj richtárom tejto obce, zomrel v roku 1906. Jeho matka Alžbeta rod. Pomajbová, pochádzala zo susedných Potvoríc, zomrela v roku 1911.

Navštevoval sedem tried na Kráľovskom rímsko – katolíckom vyššom gymnáziu v Prešove ako novic rehole minoritov a ôsmu triedu na Arcibiskupskom gymnáziu v Trnave a dňa 15.6.1888 maturoval s vyznamenaním. Oktavánske výročné vysvedčenie č.16 konštatuje: „hovoril slovensky, maďarsky a nemecky“, teda na prvom mieste uvádzal svoju materinskú reč.

Výpis z matriky o narodení a o krste

Po maturite sa rozhodol študovať zverolekárstvo. Veterinárnu medicínu študoval v Budapešti, kde dosiahol Zverolekársky diplom dňa 5.11.1892 s výborným prospechom. Na štúdiách sa Marek predieral za podpory sestry Anny, pomáhajúc si kondíciami a finančnými pôžičkami od svojho príbuzného, advokáta, Dr. J. Mikloviča. Vo svojej žiadosti o štipendium, napísanej na konci 1. ročníka uvádza: „Prvý rok zverolekárskeho kurzu som ukončil s veľmi dobrým výsledkom, aj napriek tomu, že som sa sám staral o svoje živobytie… Od svojich chudobných rodičov nemôžem čakať podporu“. Štipendium nedostal, pretože už v tomto roku bola štipendijná kvóta vyčerpaná (Mócsy, 1952). Potom krátky čas pôsobil ako praktický zverolekár v Novom Meste nad Váhom, bol známy svojou obľúbenosťou vďaka svedomitej práci a obetavosti.  Nitrianska župa ho poverila vykonávaním úloh vrchnostenského zverolekára  a v auguste 1893 ho vymenovali sa dočasného vrchnostenského zverolekára. V roku 1894 zložil fyzikátnu skúšku pre úradných zverolekárov.

V roku 1894 sa oženil s Ľudmilou Pettenovou dcérou zámožného mäsiara a údenára. Zomrela v roku 1924 na rakovinu.

Dňa 8.7.1895 ho vymenovali za vedúceho laboratória Krajinského Zverozdravotného úradu v Budapešti-Köbanya. Vzhľadom na svoje nadanie, pracovitosť a vedecké schopnosti ho minister poľnohospodárstva v apríli 1897 vymenoval za klinického adjunkta na vtedajšej Zverolekárskej akadémii na návrh profesorského zboru po predchádzajúcom odporúčaní riaditeľa akadémie Prof. dr. F. Hutyru – rodáka zo Spišského Podhradia  a Prof. Dr. Vojtecha Plócza. Súčasne mu udelil ročnú študijnú dovolenku v zahraničí, „aby popri osobitnom štúdiu klinických vedných odborov nadobudol aj doktorskú kvalifikáciu“. Budapeštianska škola vtedy ešte nemala promočné právo. Dňa 20.5.1897 sa stal Jozef Marek poslucháčom Filozofickej fakulty Univerzity vo švajčiarskom Berne, kde absolvoval 2 semestre všeobecne prírodovedných predmetov, súčasne navštevoval zverolekárske ambulatórium. Vypracoval doktorskú dizertáciu „O helvétsko-galskom koňovi a jeho vzťahoch k predhistorickým a recentným koňom“, na základe ktorej ho 25.4.1898 promovali na doktora filozofie s vyznamenaním.

Po promócii navštívil viaceré európske veterinárske školy a ako mimoriadny poslucháč sa zapísal na Lekársku fakultu vo Viedni, aby tu študoval diagnostiku vnútorných chorôb na tamojšej internej klinike. Po návrate z 15-mesačného zahraničného pobytu sa ujal funkcie klinického adjunkta. Rezortný minister ho potom 8.8.1898 poveril vedením kliniky vnútorných chorôb a konaním prednášok a vedením ambulatória. Dňa 30.1.1901 Jozefa Mareka vymenovali za riadneho vysokoškolského profesora a prednostu internej kliniky.

Marekova výskumná práca bola veľmi rozsiahla a mnohostranná. Jeho počiatočná publikačná aktivita sa týkala najrôznejších oblastí internej medicíny. Svoj prvý článok o Basedowovej chorobe koňa uverejnil Marek v roku 1894 a posledný mu vyšiel po jeho smrti v roku 1953.

Marek obohatil veterinársku medicínu mnohými originálnymi a prioritnými poznatkami v oblasti klinickej diagnostiky, symptomatológie, terapie a tiež prevencie. Cenné výskumy vykonal prof. Marek s úspechom na poli boja proti fasciolóze (distomatóze) pečene. Prepracoval terapiu tohto hospodársky závažného parazitárneho ochorenia prežúvavcov. Do terapeutickej praxe zaviedol účinný a dlho používaný protimotolicový preparát Distol.

Marekov záujem upútali aj ochorenia zo skupiny kolík, ktoré roztriedil podľa základných patologických stavov. Modifikoval žalúdočnú sondu, používanú pri kolikových ochoreniach koní. S úspechom, zaviedol terapiu akútneho rozšírenia žalúdka. Vypracoval techniku výplachu žalúdka u koní, čo sa dovtedy zdalo byť nevykonateľné. (Karasszon, 1988, Dunlop a Williams, 1996).

Významné sú aj jeho štúdie fyzikálnych podmienok vzniku respiratórnych šelestov a perkutonického zvuku, robene v rokoch 1901- 1903, dodnes všeobecne uznávané. Rozpracoval endoskopickú metódu vyšetrenia horných dýchacích ciest a vzdušného vaku koňa za účelom zdokonalenia diagnostiky ich ochorení (1912).

Venoval sa tiež patologickej histológii moru ošípaných (1896). Prvý rozpracoval histopatológiu nervového systému pri Aujeszkého chorobe a túto nazval ako „nákazlivá bulbárna obrna“, detailne tiež preštudoval a opísal klinicky obraz tejto nákazy ošípaných.

Preštudoval histopatologické zmeny v nervovom systéme pri žrebčej nákaze (durine) koní, zistil, že nervové poruchy vystupujúce pri tejto chorobe spôsobuje polyneuritída. Zistil, že príčinou tohto ochorenia je prvok Tripanosóma equiperdum (Karasson, 1988).

Pozoruhodné sú tiež Marekove štúdie o infekčnej obrne sliepok. Marek túto chorobu po prvý krát v Uhorsku zistil v roku 1907 u hydiny dovážanej zo západnej Európy. Na základe histopatologického nálezu nervového systému, označil ju ako polyneuritis interstitiális chronica. Podľa neho ju potom Doberstejt a Haupt (1927) nazvali „Marekova choroba sliepok“.

Neskôr svoju cieľavedomosť sústredil na výskum fyziológie a patológie minerálnej výživy, najmä pokiaľ ide o kostné ochorenia – nutričné osteopatie, ako je rachitída, osteomalácia, osteoporóza a osteofibróza. Marekova vedecká práca nesie pečať jeho osobnosti. Vyriešil množstvo vedeckých problémov z odboru veterinárskej diagnostiky a klinickej patológie.

Výsledky svojich štúdií spísal v desiatkach článkov a publikoval v rade vedeckých a odborných časopisov. Marek bol autorom početných vynikajúcich kníh, ktoré si získali svetové uznanie. Spolu s Dr. F. Hutyrom vydal nasledovné monografie: „Die orientalische Rinderpest mit besonderer Berücksichtigung der klinischen und anatomischen Merkmale und der Differential-diagnose“ (vydavateľstvo G. Fischer, Jena, 1906), „Die Rachitis in ihrer äthiologischen, biochemischen, pathogenetischen, pathologisch-anatomischen und klinischen Beziehungen“ (1931-1932, G. Fischer, Jena). Po celom svete sa Marek preslávil svojím ďalším vynikajúcim dielom: „Lehrbuch der klinischen Diagnostik der inneren Krankheiten der Haustiere“ (G. Fischer, Jena,1912).

Ďalšia významná kniha sa týka internej medicíny: „Allatorvosi belgyógyászat“. Bola vydaná v Budapešti spolu s F. Hutyrom, a to prvé vydanie v 3 zväzkoch v r. 1904, druhé vydanie v 2 zväzkoch v r. 1923 – 1924. Priaznivé prijatie tohto diela uhorskými zverolekármi dalo autorom popud, aby ho vydali v niektorej zo svetovej reči. Po uvážení sa rozhodli pre nemčinu. Tak vyšlo štandardné dielo špeciálnej klinickej patológie a terapie orgánových a infekčných chorôb domácich zvierat „Spezielle Pathologie und Therapie der Haustiere“ (G. Fischer, Jena), ktoré autorov preslávilo po celom svete. Po prvýkrát bolo vydané v r. 1905 a odvtedy dosiahlo 11 vydaní v nemčine (prvé vydanie vyšlo v r. 1905, druhé v r. 1909, tretie v r. 1910, štvrté v r. 1914, piate v r. 1920, šieste v r. 1922, siedme v r. 1938, ôsme v r. 1941, deviate vydanie v r. 1945 a 1952, desiate v r. 1954 a posledné jedenáste vydanie v r. 1959). Všetky tieto vydania vyšli v dvoch zväzkoch, okrem šiesteho vydania, ktoré malo 3 zväzky. Jedenáste vydanie z r. 1959 bolo preložené do ruštiny a vydané v Moskve. Neskôr vyšli 3 talianske, 2 ruské, 2 sovietske, 3 anglo-americké, 2 anglické, 2 španielske, 1 turecké, 1 srbské vydanie (Böhm, 1972). Monografie boli preložené i do poľského a čínskeho jazyka. Časť diela bola preložená aj do fínštiny.

Šesť európskych vysokých škôl, resp. univerzít – Hannoverská, Lipská, Utrechtská, Sofijská a dve Budapeštianske mu udelili čestný doktorát. Bol zvolený za člena Francúzskej veterinárnej akadémie (1952). Stal sa čestným členom Švédskej, Fínskej, Gréckej, Juhoslovanskej zverolekárskej spoločnosti, členom britskej Kráľovskej spoločnosti veterinárnych lekárov a Americkej veterinárnej spoločnosti. Získal čestný kríž radu Františka Jozefa (1916), čestné členstvo Maďarskej akadémie vied (1942), Kossuthovu štátnu cenu (1949). Výkonný výbor rady hlavného mesta pomenoval v roku 1958 jednu z ulíc Budapešti Markovým menom (Marek József utca) v centre mesta a nesie jeho meno dodnes.

V školskom roku 1913/1914 zastával funkciu prorektora Vysokej školy zverolekárskej v Budapešti. Vysoká škola zverolekárska vo Viedni po smrti profesora Schindelku (1913) pozvala Mareka za vedúceho Katedry vnútorných chorôb; túto poctu však neprijal, rovnako ani lákavé pozvanie tureckej vlády r. 1923 za rektora Vysokej školy veterinárskej v Istanbule, ktorú hodlala zreorganizovať.

V r. 1919 sa mal Jozef Marek stať profesorom na novozaloženej Vysokej škole zverolekárskej v Brne. Prof. Marek prejavoval spočiatku vo vtedajšom politickom chaose v Maďarsku ochotu prejsť do Brna. No neskôr po dlhšom váhaní, ale najmä na príhovor svojho učiteľa a v tom čase rektora prof. Dr. F. Hutyru, ktorý videl v odchode nevďačnosť voči materskej vysokej škole, rozhodol sa ostať v Budapešti. V roku 1926 sa stal členom Krajinskej rady pre hospodárstvo a odbornú výuku, v roku 1934 sa stal po odchode F.Hutyru členom hornej snemovne. V roku 1938 ho ustanovili za predsedu Krajinskej zverozdravotnej rady.

Dňa 1.9.1935 vo veku 67 rokov odišiel z vlastného rozhodnutia pred dovŕšením vekovej hranice na trvalý odpočinok, ale naďalej pokračoval vo svojej vedeckej činnosti. Pracoval jednak vo svojom bývalom klinickom laboratóriu vysokej školy a jednak štátnom ústave pre výrobu očkovacích látok Phylaxia. Jeho posledná publikovaná práca (1953), na ktorej spolupracovali Z.Hegyeli a I. Sántha sa týkala účinku vitamínov a enzýmov v sušených kvasniciach na organizmus ošípaných a kvalitu ich krvného séra.

Prof. Marek nikdy nezabudol na svoje slovenské rodisko v Hornej Strede nad Váhom, kam sa pravidelne, keď to bolo možné vracal k hrobu svojich rodičov a oboch manželiek. Jeho city k domovu a materinskej reči neuhasínali ani po dlhom čase odlúčenia. Listy svojej rodine písal po slovensky.

V súkromnom živote nebol Marek ušetrený od tvrdých rán osudu. Tragická smrť jeho druhej manželky Gabriely, rodenej Molecovej v r. 1929 ho veľmi zranila. Z Budapešti odišiel a uchýlil sa do Bratislavy, kde strávil jeden a pol ročnú zdravotnú dovolenku u sestry svojej manželky Márie Pettenovej. V Bratislave sa stýkal okrem svojich príbuzných najmä s vtedajším prednostom Štátnej veterinárskej správa na Slovensku, veterinárnym radcom R. Poštolkom, na ktorého si potom vždy rád spomínal.

Každý si považoval za česť vidieť profesora Mareka, stretnúť sa s ním a hovoriť s ním. Viacerí veterinári zo Slovenska udržiavali s ním písomný a sčasti aj osobný kontakt. Z Košíc to bol prof. Hrudka, ktorý sa s ním stretol v Budapešti, ako jediný učiteľ z Vysokej školy veterinárskej v Košiciach.

Prof. Marek v kruhu rodiny

Zomrel 7. 9. 1952 v Budapešti a tu je aj pochovaný na Farkas réte temete – cintorín na Vlčej lúke. Želal si, aby ho pochovali do rodinnej krypty v Novom Meste n. Váhom, kde sú pochované obe jeho manželky; to sa však nesplnilo.

Univerzita veterinárnych vied v Budapešti udeľuje od roku 1975 pamätnú medailu Dr. Jozefa Mareka za zásluhy v oblasti veterinárneho zdravotníctva. Zo Slovenska bola medaila udelená akademikovi O.J.Vrtiakovi (1975) a Prof. Dr. Jánovi Rosochovi (1977).

Profesor Marek zanechal za sebou veľké životné dielo preto, lebo práca mu nebola ani zamestnaním, ani povinnosťou, ale vnútornou potrebou. Pracoval prakticky až do konca svojho života. Zanechal za sebou bohaté dedičstvo vedeckých poznatkov a životných skúseností. Plody jeho vedeckej činnosti boli a zostali bohatou studnicou rád a poučení pre celé generácie veterinárnych lekárov na celom svete.

Rodná obec Horná Streda nad Váhom vzdala česť svojmu rodákovi odhalením reliéfu na jeho počesť.

  1. † Fried K., Jantošovič J. – Ku 130. výročiu narodenia  – Infovet č.6/1998, V. ročník, str. 41. ISSN 135-1907
  2. Jantošovič, M. Kozák,V. Vrabec, A. Maďari – Spomienka na prof. med. vet., PhD., Dr.h.c. Jozefa Mareka (1868-1952) – Infovet č.4/2012, XIX ročník, str. 177. ISSN 135-1907