Akademik Otto Jaroslav Vrtiak patrí k nielen najvýznamnejším osobnostiam slovenského veterinárneho stavu, ale kvôli svojej bohatej tvorivosti, ktorá ho sprevádzala celý život, aj k tým najvýraznejším tváram. Stopy tohto uznávaného odborníka, schopného organizátora a veľkého človeka zostanú navždy vryté v našej veterinárnej histórii.

O.J.Vrtiak sa narodil 1.11.1924 v Daňovej, v okrese Martin. Gymnaziálne štúdia začal navštevovať v Martine, no v roku 1944 ich musel z politických dôvodov prerušiť. Kvôli jeho angažovanosti v odbojovom hnutí bol vylúčený zo všetkých stredných škôl na Slovensku. V tejto situácii dobrovoľne narukoval do Česko-slovenskej armády, neskôr bol členom I. partizánskej brigády M.R. Štefánika. Na formovanie jeho osobnosti vplývala výraznou mierou okrem druhej svetovej vojny aj jeho hrdosť na svojho starého otca, ktorý sa aktívne podieľal na zakladaní Matice slovenskej (do smrti písal cyrilikou a nie latinkou). Po oslobodení pokračoval v stredoškolských štúdiách na gymnáziu v Bratislave, kde v roku 1946 zmaturoval. Následne sa prihlásil na Vysokú školu veterinársku do Brna, ktorú ukončil obhájením dizertačnej práce 15.9.1951.

Po ukončení VŠV v Brne nastúpil do zamestnania na Vysokej škole veterinárnej v Košiciach, kde činorodo pôsobil až do svojho odchodu na dôchodok. Prešiel si rôznymi pozíciami, od odborného asistenta, cez vedúceho katedry, prodekana, dekana až k dnešnému dňu najdlhšie pôsobiaceho rektora našej Alma mater. Výraznou mierou ovplyvnil formovanie novovytvorenej košickej veteriny, prispel k jej medzinárodnej akceptácii, odbornému vedecko-výskumnému rozvoju, ale aj k investičnej výstavbe. Stál pri realizácii výstavby pavilónu Klinickej diagnostiky, študentských domovov, Školského poľnohospodárskeho podniku v Zemplínskej Teplici, základne pre chov zveri v Rozhanovciach, Ústavu experimentálnej veterinárnej medicíny v Košiciach, bol pri počiatkoch výstavby morfologického pavilónu.

V odbornej činnosti venoval po celý život svoju pozornosť najmä infekčným vírusovým ochoreniam a rôznym zoonózam. Ako prvý na svete v roku 1956 izoloval a preštudoval vlastnosti vírusu typu A z káčat na východnom Slovensku. Kmeň H4N4 Košice 56 je doteraz prototypovým kmeňom vo všetkých chrípkových centrálach, vrátane Svetovej zdravotníckej organizácie. Kľúčový bol aj jeho odborný vklad týkajúci sa štúdia nákaz parachrípkových vírusov, mykobakterióz, či dermatomykóz na území Slovenska. Spolu so svojimi spolupracovníkmi ako prvý na svete popísal zoonózny charakter chlamýdiových infekcií vtákov a dobytka. Zaoberal sa aj výskytom, patagonézou a imunoprofylaxiou besnoty. Stál pri založení špecializovaného laboratória pre výskum besnoty, ktoré dlhé roky plnilo úlohu referenčného pracoviska pre Slovenskú republiku. Zaslúžil sa aj o zriadenie pracovísk molekulárnej genetiky, klinickej imunológie a onkológie.

Bohatá bola aj jeho publikačná činnosť zameriavaná najmä na aktuálne problémy v oblasti epizootológie. Výsledky svojich vedeckých prác uverejňoval nielen doma, ale aj v zahraničných odborných časopisoch Prednášal na mnohých konferenciách a vedeckých kongresoch. Nezabúdal ani na vydávanie učebníc.

Akademik O.J. Vrtiak bol odborne uznávanou osobnosťou, bol členom Československej, Slovenskej, Maďarskej akadémie vied, Ruskej akadémie poľnohospodárskych vied, prvým podpredsedom Československej poľnohospodárskej akadémie, členom predsedníctva Slovenskej akadémie vied, členom Predsedníctva SAV. Dlhé roky zastával pozíciu predsedu Komisie predsedníctva vlády SR na tlmenie chorôb prenosných zo zvierat na ľudí.

V roku 1990 odišiel do dôchodku, ale jeho činorodá práca sa týmto neskončila. Pokračoval v spolupráci s Neuroimunologickým ústavom SAV v Bratislave od roku 1998, najmä v spolupráci s Prof. Novákom ako vedecký pracovník v detašovanom spoločnom pracovisku NIU SAV a UVL – Laboratórium biomedicínskej mikrobiológie a imunológie v Košiciach. Profesor Novák vyzdvihol jeho prínos v práci pre Neuroimunologický ústav SAV v Bratislave: „Profesor Vrtiak obohatil naše myslenie o epizootologické vnímanie neurodegeneračných ochorení, zdôvodnil význam survelliance, ako metódy komplexného a sústavného získavania všetkých dostupných informácií o procese šírenia nákaz a sledovania všetkých podmienok a faktorov , ktoré tento proces ovplyvňujú. Zdôrazňoval, že je účelom je stanovenie účinných opatrení na potlačenie alebo likvidáciu príslušnej nákazy. Pripomínal, že základnými prvkami survelliance je systematický zber a hodnotenie demografických údajov o podmienkach vonkajšieho prostredia, hlásenia chorobnosti a úhynu, výsledky epidemiologického šírenia, klinických poznatkov, laboratórnych vyšetrení imunologických prehľadov,epidemiologických a ekologických štúdií, hodnotenia protektívnych efektov prostriedkov aktívnej a pasívnej imunizácie. Zároveň za súčasť survelliance považoval priebežnú distribúciu získaných výsledkov všetkým zainteresovaným zložkám a vypracovanie návrhov pre účinnejšie protiepidemiologické opatrenia. Tak by sme mohli charakterizovať to, čo v našich spomienkach zanechal človek, ktorý v zrelom veku uvedené návyky transformoval aj do našich myšlienok„.

Svoju pozornosť venoval aktuálne prionovým ochoreniam, za čo bol aj ocenený cenou SAV v roku 2001. Profesor Novák: „V rámci laboratória publikuje niekoľko prác, ktoré majú edukačný charakter, vnáša pritom nový pohľad do mechanizmov prežívania patogénneho mikroorganizmu (biotopu) v ekologickej nike, ďalej charakterizuje vírus chrípky a jeho vývoj v rôznych ekologických nikách, ako aj poukazuje na perspektívu veterinárneho lekára v biotechnológiach pre využitie ošípanej ako možného darcu orgánov pre ľudí, ale aj o výrobe markérových vakcín a o možnosti realizovať vakcináciu pomocou buniek imunity. Do laboratória vniesol tvorivú pohodu a obohatil ho o históriu priónových ochorení, vyzdvihol poslanie veterinárneho lekára a spolu snami sa pričinil o to, aby sme do komunikačného jazyka vkladali aj to, že máme široké medicínske vzdelanie a preto by sme si mali uvedomiť, že nie sme veterinári, ale veterinárni lekári, dôstojne si zastávajúci svoju úlohu v spoločnosti„.

Akademik Otto Jaroslav Vrtiak bol aktívnym a dlhoročným prispievateľom do veterinárskeho časopisu INFOVET  a aj jeho podporou sa stal významným veterinárnym periodikom na Slovensku:

  1. Švrček Š., Vrtiak O.J., Ďurove A. – Imunoprofylácia besnoty voľne žijúcich líšok vakcinačnými návnadami – Infovet č.2/1994, I. ročník, str. 12
  2. Vrtiak O.J., Sokol J. – Bartonelózy (Rochamilózy) s choroba z mačacieho poškrabania – Infovet č.5/1996, III. ročník, str. 10
  3. Vrtiak O.J., Sokol J. – Spongiformné encefalopathie – „prionózy“na súčasnej scéne. Ide o novú zoonózu? – Infovet č. 3-4/1996, III. ročník, str. 3
  4. Vrtiak O.J., Sokol J. – Úvaha nad prognózami veterinárskeho lekárstva – Infovet č. 1/1997, IV. ročník, str. 4
  5. Vrtiak O.J., Sokol J. Mikula I.– Význam orthopoxvírusov po eradikácii kiahní ľudí – Infovet č.4/1997, IV. ročník, str. 31
  6. Vrtiak O.J., Sokol J., Mikula I. – Bovinná spongiformná encefalopathia po 10 rokoch – Infovet č. 4/1997, IV. ročník, str. 33
  7. Vrtiak O.J., Mikula I., Sokol J. – Súčasná tvár Bornaskej choroby – Infovet č.3/1998, V. ročník, str. 18
  8. Pilipčinec, E., Mikula, I., Vrtiak, O. J., Šnirc, J. – Arterivírusové infekcie zvierat – Infovet č.3/1998, V. ročník, str. 18
  9. Vrtiak O.J., Mikula I., Švrček Š., Sokol J. – Význam morbilivírusov v súčasnosti – Infovet č. 1/1998, V. ročník, str. 7
  10. Sokol J., Vrtiak O.J. – Prof. Stanley B. Prusiner obdržal Nobelovu cenu – Infovet č. 1/1998, V. ročník, str. 28
  11. Vrtiak O.J., Sokol J., Mikula I. – Vírusová arteritída koní – Infovet č. 2/1998, V. ročník, str. 17
  12. Vrtiak O.J., Mikula I., Sokol J. – Chrípka vtákov – súčasné poznatky – Infovet č. 3/1998, V. ročník, str. 13
  13. Vrtiak,O. J., Sokol, J., Mikula, I. – Transgenézia a imunita – Infovet č. 1/1999, VI. ročník, str. 17
  14. Vrtiak O.J., Mikula I., Švrček Š., Sokol J. – Význam legionel u živočíchov – Infovet č.2/1999, VI. ročník, str. 5
  15. Vrtiak, O. J., Mikula, I., Novák, M., Lešník, F., Kočišová, M., Sokol, J. – Helikobaktery – prvé onkogénne baktérie ľudí a zvierat – Infovet č.4/1999, VI. ročník, str.16
  16. Vrtiak, O. J., Novák, M., Mikula, I., Kočišová, M. – Subvírusové patogény – Infovet č.2/2000, VII. ročník, str.61
  17. Vrtiak, O. J., Novák, M., Mikula, I., Kočišová, M. – Sus domestica – staré a nové poslanie – Infovet č.3/2000, VII. ročník, str.101
  18. Pilipčinec, E., Vrtiak, O. J., Novák M., Mikula, I., – Syndróm poodstavového multisystémového chradnutia prasiat – Infovet č.4/2000, VII. ročník, str.149
  19. Vrtiak, O. J., Novák, M., Mikula, I., Tkáčiková Ľ. – Chiroptery – nika zoopatogénnych vírusov – Infovet č.1/2000, VIII. ročník, str.37
  20. Vrtiak J.O., Mikula I., Tkáčiková Ľ., Kočišová M. – Diagnostika bovinnej špongioformnej encefalopatie – Infovet č.1/2000, VIII. ročník, str.5

 

Zomrel nečakane 19. marca 2001 vo veku 76 rokov. Do poslednej chvíle bol tento pracovitý človek odborne aktívny, plný plánov a cieľov. Nielen pre výsledky svojej práce, ale pre postoj, pracovitosť, vytrvalosť a ľudský aspekt by mal byť vzorom pre nasledujúce generácie veterinárnych lekárov na Slovensku.

Dňa 3.7.2009 mu bola na jeho počesť slávnostne odhalená  pamätná busta akademika Otta Jaroslava Vrtiaka za účasti Vedenia univerzity,  majstra Račka, vedúcich katedier, prednostov kliník a bývalých rektorov a tých, ktorí si pamätali akademika Vrtiaka ako akademického funkcionára, kolegu a priateľa. Hosťami najvzácnejšími boli pani Vrtiaková jeho manželka, jeho rodina a jeho dvaja blízki spolupracovníci a priatelia – akademik Vladimír Hajko a prof. Ing. Alojz Pažák, bývalí rektori Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a Vysokej školy technickej v Košiciach. Slávnostné odhalenie sa konalo na rektoráte školy UVLF v Košiciach.

Blahoželanie k Novému Miléniu od akademika Vrtiaka redakcii časopisu Infovet.

 

 

  1. Mikula, I., Petrík M.: Jubileum akademika Otta J. Vrtiaka – Infovet č.6/1999, VI. ročník, str. 29
  2. Petrík, M.: Osobnosti pôsobiace v slovenskom veterinárnom stave: Akademik Prof. MVDr. Dr.h.c. O.J. Vrtiak, DrSc., Infovet č.4/2012, XIX. ročník, str. 175
  3. Novák, M.: Akademik Oto Jaroslav Vrtiak – nedožite osemdesiatiny, Infovet č.6/2004, XI. ročník, str. 295
  4. Kundríková, Ľ.:  Odhalenie busty akademika Otta Jaroslava Vrtiaka, Veterinársky spravodajca 11-12, júl-august 2009,  ročník XXXVII, str.2