Prof. MVDr. Ján Pleva, DrSc., Prof. MVDr. Peter Turek, PhD. ,
Prof. MVDr. Jozef Nagy, PhD. , Prof. MVDr. Dionýz Máté, PhD.

 

Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach
Katedra hygieny a technológie potravín
Komenského 73, 041 81 Košice, Slovenská Republika

Súhrn

Cieľom predmetného príspevku je priblížiť súčasnej generácii veterinárnych lekárov a ich priaznivcom históriu vzniku veterinárnych vzdelávacích inštitúcii s dominantným zameraním na obdobie od vzniku Československej republiky po ustanovenie Vysokej školy veterinárskej na Slovensku. Historicky je veľmi dôležité, aby sa zachovali jednotlivé konštitučné kroky a mená osobností, ktoré sa pričinili o vznik prvej, jedinej a úspešnej vysokej školy tohto druhu na Slovensku.
Kľúčové slová: veterinárne vzdelávacie inštitúcie, história, Slovensko, osobnosti

 

Summary

The aim of this contribution is to bring the present generation of veterinarians and their supporters into the history of the establishment of veterinary education institutions with a dominant focus on the period from the establishment of the Czechoslovak Republic to the establishment of the Veterinary University in Slovakia. Historically, it is very important to preserve the individual constitutional steps and names of the personalities who committed to the foundation of the first, only and successful university of this type in Slovakia.
Key words: veterinary education institutions, history, personalities, Slovakia

 

Úvod

Všeobecne v histórii za jedno z prvých centier starovekých civilizácií je označovaná Mezopotámia, územie medzi stredným tokom riek Eufratu a Tigrisu v dnešnom Iraku; jej južnou časťou bola Babylónia, ktorá dosiahla najväčší hospodársky a politický stupeň za vlády Champurapiho (1792-1750); jej centrom bolo mesto Babylon (Bábel) ležiace 90 km na juh od dnešného Bagdadu; vladár (poverený bohom Mardukom) vydal najstaršie zákony sveta, z ktorých sa dozvedáme, že o zdravie občanov sa starali lekári (asum) a o zdravie zvierat zverolekári (imerim alebo alpim) obaja radiaci sa ku zvláštnemu odboru zvanému „slobodné povolanie“. Žiaľ v dostupnej literatúre nie je zmienka o ich stupni vzdelanosti a dá sa len predpokladať, že ich miestom štúdia bol niektorý chrám, miesto v ktorom najmä kňazi zasvätení bohu Mardukovi niesli zodpovednosť za vzdelanostnú úroveň.
Aj v takých hospodársky vyspelých zemiach, kde žili Gréci a Rimania liečenie ľudí i zvierat bolo výsadou kňazov; neskôr v Egypte vedomosti liečenia zvierat sa dedili z otca na syna; podrobnejšiu históriu sa dozvedáme až po roku 1822, keď francúzsky egyptológ Francois Champollion (1790-1832) rozlúštil hieroglyfy na zachovalých papyrusoch; v stredovekom Grécku vynikalo veľa osobností; ako jeden z najslávnejších starovekých lekárov sa spomína Hippokrates (460-380 p.n.l.) zakladateľ lekárskej školy; podrobnejšie údaje o jej statuse a fungovaní nie sú známe; z tohto obdobia sa zachovali aj diela Xenofona (430-354 p.n.l.) venované jazdectvu, hygiene chovu koní, ale aj psov. Izraeliti mali jednotlivé chovy zvierat na vysokej úrovni; zabíjanie zvierat a narábanie s mäsom však patrilo kňazom (najčastejšie v kostoloch severne za oltárom). Rímske impérium prejavovalo mimoriadnu starostlivosť o stavy koní potrebných najmä pre vojenské účely; zodpovednosť za ich zdravotný stav a výkonnosť spočívala na hippiatroch nazývaných lekármi koní; ich graduácia pochádzala pravdepodobne z gréckych chovateľských kurzov. Rímsky spisovateľ o poľnohospodárstve Lucius Moderatus Columella v jednom zo svojich spisov (z roku 60) o chorobách zvierat po prvýkrát použiť slovo veterinár pre označenie zverolekárskeho povolania.

 

Vznik prvých medicínskych učilíšť

Po zániku starovekých civilizácií akými bola predovšetkým Mezopotámia nastalo dlhoročné obdobie stagnácie najmä hospodárskeho vývoja. Obrat nenastal ani príchodom kresťanstva. Do čela objavu a šírenia poznatkov sa postavila cirkev; mohutnie výstavba kláštorov, ožívajú povery, kúzelníctvo; starostlivosť o zdravie ľudí je minimálna: voľné pole pre svoje šírenie majú epidémie ako mor ľudí, antrax, besnota, kiahne a najmä malomocenstvo; cirkev ako boj proti nim organizuje procesie; pitvy sú až do 16. storočia zakázané.
Vývoj poznatkov sa preniesol na objavenie či spoznávanie bežných dejov ako bola zmena počasia, blesky, ale najmä vesmír; v takomto ovzduší vznikli aj prvé univerzity s fakultou artistickou, astrologickou, teologickou a len neskôr i lekárskou (prvá v r. 1119 v Bologni, v r. 1150 v Paríži a v roku 1222 v Padove, známej najmä tým, že tunajší profesor Andreas Vesalius v r. 1545 vykonal prvú pitvu človeka a vydal prvý anatomický atlas).
Feudálne veľkostatky v strednej Európe vykazovali od počiatku 18. storočia značné škody, ktoré im na hovädzom dobytku spôsoboval mor hovädzieho dobytka, vlnolvite sa šíriace z Orientu, na viac sa pripojila i pľúcna nákaza ale i antrax a besnota. V tomto období v jednotlivých štátoch pracoval už pomerne veľký počet lekárov; viacerých z nich zaujala i problematika pretrvávajúcich epizootií (jeden z najznámejších bol MUDr. P. Adámi); to bol dôvod na rozhodnutie sa vrchností poveriť niektorých lekárov, aby po absolvovaní predpísaných skúšok – fyzikátov sa venovali určitý čas aj tlmeniu zvieracích nákaz.
V polovici 18. storočia v strednej Európe mor hovädzieho dobytka a pľúcna nákaza dosahovali kulminačné hranice; z obáv pred touto „kliatbou“ vtedajšia francúzska vláda podporila návrh na založenie vysokej školy veterinárskej; jej zakladateľom bol v roku 1762 v Lyone dôstojník jazdectva Claude Bourgelat (1712-1779); Na území Rakúskeho cisárstva a neskôr (od roku 1867) Rakúsko-Uhorska bolo zverolekárske vzdelávanie reprezentované veterinárnymi učilišťami vo Viedni (1767), Budapešti (1787) a Lvove (1881). V 18. storočí bolo založených spolu 17 zverolekárskych škôl; ich počty rástli tak, že na území západnej, strednej a juhovýchodnej Európy v roku 2007 už existovalo spolu 79 veterinárnych univerzít a fakúlt (EAEVE má v súčasnosti 96 členov). Na pražskej univerzite (založená v r. 1348) bol v r. 1784 na základe reforiem cisára Jozefa II. zavedený nový študijný poriadok na vysokých školách; jednou z deviatich disciplín päťročného štúdia na lekárskej fakulte boli zavedené nové prednášky zo zverolekárstva; prvým profesorom tohto odboru bol Ján Knobloch, ktorý vyštudoval humánnu medicínu v Prahe a zverolekársku vo Viedni. Zverolekárstvo ako študijný odbor bolo zriadené v r. 1804 aj na univerzite v Olomouci.
Dňa 28. októbra 1918 došlo k vyhláseniu samostatnej Československej republiky; už 12. decembra 1918 Národné zhromaždenie schválilo zákon č. 76/1918 Sb.z. a n. o zriadení československej štátnej Vysokej škole zverolekárskej v Brne; vládnym nariadením č. 114/1936 bol zmenený pôvodný názov školy na Vysokú školu veterinárnu. Za prvého rektora novozaloženej školy bol dňa 20. októbra 1918 zvolený Prof. MUDr. et MVDr. Edward Babák (profesor fyziológie na lekárskej fakulte). Na Vysokej škole veterinárnej v Brne študovalo v týchto rokoch priemerne asi 50 Slovákov.

 

Problémy a aktivity v rokoch 1939 – 1945

V dňoch 29. a 30. septembra 1938 Hitler, Mussolini, Daladier a Chamberlain v Mníchove podpísali dohodu, podľa ktorej Československo muselo Nemeckej ríši odovzdať Sudetland (pohraničné územie obývané Nemcami); v októbri 1938 nemecké vojská obsadili Petržalku i Devín; arbitrážnym rozhodnutím (podpísaným nemeckými a talianskymi zahraničnými ministrami vo Viedni 2. novembra 1938) bolo Slovensko oklieštené v prospech Maďarska o 10 okresov a 776 obcí. Uvedené rozhodnutie oslabilo Slovensko ekonomicky a súčasne vyvolalo aj nemalé problémy z hľadiska veterinárnej starostlivosti; počty zverolekárov sa zredukovali na číslo 167, nakoľko okrem 20 veterinárov, ktorí zostali na odstúpenom území Maďarsku odišiel rovnaký počet do Protektorátu (Čechy a Morava) a naviac perzekúcia vyradila viac ako 30 Židov z aktívnej činnosti.
Aj po korekcii hraníc Slovenský štát (zákon zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom slovenskom štáte) zostal pomerne vyspelou poľnohospodárskou krajinou; z viac ako dva a pol milióna obyvateľstva takmer 60 % pracovalo v poľnohospodárstve a lesnom hospodárstve; hlavnou mobilnou silou boli kone a volské záprahy; na vysokej úrovni bol chov koní (160 tisíc kusov), ale i chov hovädzieho dobytka (takmer milión kusov), oviec (700 tisíc) a ošípaných (viac ako pol milióna kusov); k vysokým počtom sa radila i hydina, kde treba vyzdvihnúť najmä chov husí; tieto pomerne vysoké stavy hospodárskych zvierat a na nich nadväzujúca široká produkcia živočíšnych výrobkov (v prevádzke bolo vyše 130 mliekarní a masliarní), vyžadovali adekvátnu veterinárnu starostlivosť.
K optimalizácii počtu veterinárnych lekárov neprispeli ani udalosti 17. novembra 1938; zatvorenie vysokých škôl v Čechách postihlo aj Vysokú školu veterinárnu v Brne; najviac boli postihnutí študenti, hlavne tí, ktorým nebolo dovolené vykonať posledné skúšky k ukončeniu štúdia. Z iniciatívy Zverolekárskej komory (zákon č.132/1939 o zverolekárskej komore) veterinárne oddelenie Ministerstva hospodárstva (prednosta vládny radca MVDr. Milan Kukliš) v spolupráci s Ministerstvom školstva a zahraničných vecí umožnilo ukončiť alebo započať štúdium (spolu asi 80 študentom) v cudzine (Viedeň, Budapešť, Záhreb).
Slovenský štát ako poľnohospodárska krajina s početnými stavmi hospodárskych zvierat požadoval systematické doplňovanie erudovaných členov veterinárnych organizácií; preto zverolekárska komora (ZK), najmä jej členovia MVDr. M. Kvetko, MVDr. I. Hudec a MVDr. J. Hovorka pripravovali návrhy, v ktorých podrobne zdôvodňovali potrebu konštituovania vysokého zverolekárskeho učilišťa v Slovenskom štáte už od roku 1940. Predseda Zverolekárskej komory MVDr. Opluštil ako politicky vysoký hodnostár (podpredseda Slovenského snemu) o tejto problematike diskutoval aj s predsedom vlády JUDr. Vojtechom Tukom. Keďže vláda nevytvorila priestor pre zriadenie samostatnej vysokej školy zverolekárskej, predsedníctvo ZK počalo hľadať iné možnosti; avšak ani tie nemali úspech; pribudovať zverolekársku fakultu k Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Univerzita tento návrh neprijala a doporučila ho realizovať na Slovenskej technickej škole na oddelení poľnohospodárstva; táto inštancia zase vyšla s argumentáciou o racionálnejšom spojení výučby veterinárnej medicíny v spolupráci s Lekárskou fakultou. Ani snaha ZK zabezpečiť na Vysokej škole poľnohospodárskej v Bratislave prednášky aj disciplíny so zverolekárskou tematikou a klinickú výučbu doplniť na tamojšej Armádnej veterinárnej nemocnici nevyšli. Skúsiť novú cestu na zriadenie slovenského zverolekárskeho učilišťa vysokoškolského sa podujal MVDr. Hovorka.

Stotníka MVDr. J. Hovorku (1914-2001) – zástupcu prednostu veterinárnej služby Ministerstva národnej obrany (Obr.č.1) na doporučenie ZK vymenovalo Ministerstvo školstva a osvety v Bratislave v júli 1942 za honorárneho docenta pre odbor anatómia a fyziológia domácich zvierat a poverilo ho na Oddelení poľnohospodárskeho inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave prednášaním príslušných disciplín; svojou bohatou výskumnou činnosťou, diplomaciou a jemu vlastnými organizačnými schopnosťami docielil ďalší úspech pre zverolekársku pospolitosť; v októbri 1943 Ministerstvo školstva a osvety zriadilo na Oddelení poľnohospodárskeho inžinierstva SVŠT Ústav anatómie, fyziológie a patológie domácich zvierat; za jeho vedúceho menovalo doc. MVDr. Jána Hovorku; tento v roku 1944 odchádza zo služieb Ministerstva národnej obrany SŠ do rezortu školstva; venuje sa výskumu a pedagogickému procesu čím splnil podmienky na menovanie za mimoriadneho profesora.

Zverolekárska komora za éry Slovenského štátu vykazovala bohatú a prospešnú činnosť; mohlo sa tak stať predovšetkým neobyčajnou aktivitou mladých zverolekárov pod určitým vedením svojho predsedu MVDr. Pavla Opluštila (1895-1978). Možno konštatovať, že svoju vysokú funkciu podpredsedu Slovenského snemu využíval bohato aj v prospech rozmachu zverolekárskej činnosti; meditácia o tom, prečo sa nechal zvoliť v septembri 1944 za generálneho tajomníka HSĽS je už dnes zbytočná; v roku 1947 bol odsúdený na osem rokov väzenia; po šiestich rokoch pracoval v štátnej službe najprv na bitúnku v Gelnici a potom ako hygienik OVZ v Bardejove.

 

Gradácia aktivít

Vojnové roky vychýlili naše poľnohospodárstvo z optimálnych polôh. K takým lokalitám patrila aj Východoslovenská nížina; preto nastúpené stranícke a štátne vedenie Východoslovenského kraja intervenciou dosiahlo požadovaný úspech; Slovenská národná rada v roku 1946 odňala SVŠT v Bratislave Odbor poľnohospodárskeho, ale aj lesného inžinierstva a ich premiestnením do Košíc konštituovala tu Vysokú školu poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva (VSPLI). Spolu s uvedenými odbormi prechádza do Košíc aj Ústav anatómie, fyziológie a patológie a to aj s jeho vedúcim prof. MVDr. Jánom Hovorkom, ktorého v uvedenom roku na návrh prof. Ing. Krišku zvolili za dekana Odboru poľnohospodárskeho inžinierstva a to na dve funkčné obdobia.
V roku 1946 sa prednostom veterinárneho oddelenia na Povereníctve pôdohospodárstva a pozemkovej reformy (PPaPR) stal MVDr. Samuel Adamať (1904-1976). Situácia v živočíšnej výrobe bola veľmi komplikovaná; čulým pohybom vojsk počas predošlých rokov chovy zvierat boli ohrozované viacerými nákazami; situáciu komplikovalo aj zakladanie Jednotných roľníckych družstiev nekontrolovaným premiestňovaním a sústreďovaním zvierat; počty veterinárnych lekárov počas vojnového obdobia stagnovali, ale úlohy pre túto profesiu narastali. Aj preto MVDr. Adamať zvolal pracovnú konferenciu veterinárov Slovenska na 14. februára 1949 do Bratislavy; povereník Ing. M. Falťan vo svojom prejave poukázal na nízky počet veterinárnych lekárov, ktorí nemôžu zvládnuť množstvo technických, profylaktických a imunizačných úkonov a preto doporučil urýchlené vyškolenie veterinárnych pomocníkov. Hlavný referát však predniesol MVDr. S. Adamať, ktorý okrem potreby budovania diagnostických ústavov ďalej uviedol.

„Kapitolu budovania veterinárnych ústavov nemožno ukončiť bez nadhodenia problému zriadenia Vysokej školy veterinárskej v Bratislave na čo oprávňuje skutočnosť, že na VŠV v Brne, jedinej škole tohto druhu v republike študuje vyše 300 slovenských poslucháčov“.
Závery rezolúcie veterinárnych lekárov z konanej konferencie spracoval MVDr. Adamať aj pre Ministerstvo školstva a osvety v Bratislave. Návrhu sa ujal povereník Ladislav Novomeský. V tomto období sa zdalo, že založenie novej vysokej školy veterinárnej v ČSR je nevyhnutné; o jej sídlo sa však uchádzala aj Plzeň, České Budějovice ale aj Praha, všetky mestá s patričnou argumentáciou; súčasne vznikla polemika aj o type školy, či vysoká škola alebo len fakulta v rámci niektorej VŠPLI.
Rozhodovanie bolo treba urýchliť, čo pre diplomaciu prof. Hovorku nebolo cudzie; preto požiadal Prof. MVDr. Antonína Klobouka, rektora o zvolanie vedeckej rady VŠV Brna; zasadnutie rady sa konalo v dňoch 2. a 3. marca 1949, na ktorom spolu s námestníkom ministerstva školstva a osvety v Bratislave JUDr. Miroslavom Clementisom rokovali o založení druhej vysokej školy veterinárnej v ČSR. Vedecká rada sa po živej diskusii (prof. Richard Harnach najprv navrhoval uprednostniť výstavbu diagnostického ústavu) jednomyseľne uzniesla, že zriadenie druhej vysokej školy zverolekárskej je prvoradým záujmom a možno ju zriadiť iba na Slovensku a to z dôvodov značnej odlišnosti tamojších nákazových a chovateľských pomerov; ďalej rada doporučila, že jej najvhodnejším sídlom sú Košice. V ďalšom prítomní profesori prisľúbili Prof. Hovorkovi všestrannú pomoc pri zabezpečovaní výuky.
Uvedené závery vyvolali pomerne čulý rozruch úvah o lokalite školy: v hre bola Bratislava, Žilina, ale aj Turč. Sv. Martin, ktorého navrhovateľom a anonymným zástancom bol údajne MVDr. Ondrej Mačička, asistent parazitologického ústavu VŠV v Brne, člen prípravného výboru pre konštituovanie školy v Košiciach, rodák z Oravy; tento počin vyústil do celoživotnej nenávisti medzi uvedeným asistentom a Prof. Hovorkom.

 

Obzvlášť po 19.7.1949, keď povereník Laco Novomeský vymenoval 16 členný prípravný výbor akcelerovala čulá korešpondencia na najvyšších úradoch v Bratislave i v Prahe zacielená na splnenie všetkých úloh podmieňujúcich otvorenie 1. ročníka už na jeseň 1949. Príkaz Povereníctva školstva a osvety bol splnený, o čom podal informáciu už 16. augusta 1949 predseda prípravného výboru Prof. MVDr. Ján Hovorka; zásluhu na tom mal celý výbor, ale najmä JUDr. Michal Chudík, predseda východoslovenského KNV po politickej línii (člen predsedníctva KSS), ďalej Prof. MUDr. Ján Kňazovický, ktorý aj napriek záujmu Lekárskej fakulty prevziať Komenského ústav (Obr.č.2) ako celok doporučil prisúdenie celej lokality do vlastníctva VŠV (odsťahoval sa do Trenčína) po prísľube Prof. Hovorku umiestniť v nej študentov posledného ročníka Lekárskej fakulty ako aj poskytnúť potrebné priestory pre pitevne uvedenej fakulty; Prof. MVDr. Ján Kolda ponúkol svoju všestrannú pomoc pri zabezpečovaní účasti pedagógov z Brna podľa požiadaviek Košíc a prednosta veterinárneho dozoru MVDr. S. Adamať v Bratislave PPaPR uistil, že sprostredkuje uvoľnenie požadovaných veterinárov z praxe pri doplňovaní pedagogického zboru (na ambiciózne zámery MVDr. Ondreja Mačičku prevziať vedúceho biológie, Prof. Hovorka nikdy kladne nereagoval).
Predseda prípravného výboru Prof. MVDr. J. Hovorka oznámil v dennej tlači, že záujemci o štúdium veterinárnej medicíny v Košiciach sa môžu prihlásiť do 9. septembra 1949; po prijímacích pohovoroch, konaných dňa 30.9.1949 zo 149 zúčastnených sa dňa 3.10.1949 zapísalo 105 úspešných študovať veterinárnu medicínu.

Prvým rektorom bol povereníkom školstva L. Novomestským menovaný dňa 12.10.1949 Prof. MVDr. Ján Hovorka (Obr.č.3) a od školského roku 1949/1950 bola zákonom SNR č.1 zo dňa 16.12.1949 Zb. z. oficiálne zriadená Vysoká škola veterinárska v Košiciach (Obr.č.4) a to za tichej, ale veľmi účinnej podpory aj akademika Ondreja Pavlíka (1906-1997) (Obr.č.5) rodáka zo Zvolenskej Slatiny.