Prof. MVDr. Ján Lazar je významná osobnosť československého veterinárskeho lekárstva, dlhoročný obetavý a zaslúžilý akademický funkcionár, vedúci Katedry výživy, dietetiky a krmovinárstva, bol dekanom Veterinárskej fakulty VŠP a rektorom Vysokej školy veterinárskej v Košiciach, má veľký podiel na rozvoji Vysokej školy veterinárskej v Košiciach. Bol členom vedeckého kolégia špeciálnej biológie SAV a ČSAV.

Prof. MVDr. Ján Lazar sa narodil 23.7.1928 v obci Parchovany v okrese Trebišov. Po maturite na Štátnom gymnáziu v Michalovciach v r. 1948 nastúpil na štúdiá veterinárnej medicíny na VŠV v Brne v r. 1948 – 1953. Diplom získal. 27.7.1953 a promoval dňa 12.12.1953 na základe dizertácie: „K objasneniu dietetického účinku repkových pokrutín“.

Už počas štúdií pracoval ako pomocný asistent na Katedre výživy a dietetiky. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia sa stal odborným asistentom na tejto katedre v r. 1953 – 1958, kde získal solídne základy pre svoju ďalšiu špecializáciu. Odborné zameranie poznamenalo i jeho ďalšie životné a pracovné osudy. Významným medzníkom v jeho živote bol september 1958, keď na požiadanie dekana Veterinárskej fakulty VŠP v Košiciach prišiel do Košíc a bol poverený funkciou vedúceho Katedry výživy a dietetiky (od r. 1968 Katedry výživy, dietetiky a krmovinárstva), ktorú potom zastával až do r. 1989, teda vyše 30 rokov.

Dňa 19.3.1963 obhájil habilitačnú prácu „Štúdium karoténov v dietetike dojníc“ a bol 1.4.1963 menovaný za docenta a dňa 1.8.1965 za zástupcu profesora. V r. 1980 ho prezident republiky vymenoval za vysokoškolského profesora.

V r. 1963 – 1969 bol dekanom Veterinárskej fakulty VŠP a v období 1969 – 1972 rektorom Vysokej školy veterinárskej v Košiciach. Tieto akademické funkcie zastával v čase politicky zložitej, pre školu pomerne ťažkej. Ako zodpovedný funkcionár bol nútený riešiť aj nevďačné a osudové prípady. Problémy sa však snažil riešiť s rozvahou. Napriek zložitosti doby boli to roky veľmi úspešné na úseku pedagogicko – výchovnom, vedecko – výskumnom i na úseku investičnej výstavby. Funkciu prorektora pre vedecko – výskumnú činnosť a styky zo zahraničím zastával počas r. 1980 – 1985.

Významným medzníkom v živote Vysokej školy bol 19. december 1968, kedy bola zákonom obnovená jej samostatnosť. V ten deň schválilo Národné zhromaždenie na svojej 29 schôdzi Vládny návrh zákona č. 169 o opätovnom zriadení Vysokej školy veterinárskej v Košiciach a v Brne. Od začiatku školského roku 1969/1970 sa z Veterinárskej fakulty VŠP v Nitre zriadila Vysoká škola veterinárska v Košiciach. Podľa §3 vysoké školy veterinárske sú vysokými školami univerzitného smeru. O schválenie tohto zákona sa v značnej miere pričinili dekani oboch fakúlt prof. MVDr. Ján Lazar a prof. MVDr. Evžen Novotný.

Ako dekan a neskôr rektor sa pustil do ďalšej intenzívnej výstavby školy, aby táto mohla plniť zvyšujúce sa nároky na profesijnú odbornosť a vedeckú úroveň. V r. 1966 – 1967 sa urobila generálna rekonštrukcia celého pavilónu č. XII pre Katedru výživy a dietetiky. V r. 1971 sa dokončil študentský domov ako priestorná novostavba. Najväčšia stavba spojená s jeho menom, ktorá dovtedy sa na škole realizovala, bol klinický pavilón pre tri kliniky, ktorý bol dokončený v r. 1976.

V r. 1970 založil a postupne vybudoval účelové zariadenie Stredisko pre chov a choroby poľovnej zveri v Rozhanovciach, slúžiace rozvoju tejto vednej disciplíny a pričlenil ho ku Katedre výživy a dietetiky. S jeho osobou bolo späté aj budovanie školského poľnohospodárskeho podniku v Zemplínskej Teplici. Od r. 1972 a začiatok výstavby Experimentálneho výskumného strediska, ktorého činnosť začala 1.6.1984.

Jeho život bol vyplnený množstvom bádateľskej, pedagogickej, organizátorskej a poradenskej činnosti. Svoju neúnavnosť a energiu uplatňoval predovšetkým pri budovaní vysokej školy, ale aj mimo nej. Ako rektor školy prispel k rozšíreniu spolupráce so zahraničnými školami. Jeho mnohostranná angažovanosť a organizátorska aktivita bola spojená s prácou v rôznych vedeckých a odborných orgánoch. Pracoval vo viacerých odborných funkciách ako člen federálnej komisie pre udeľovanie štátnych cien, člen odboru živočíšnej výroby ČSAP, člen veterinárskeho odboru SPA; predseda komisie pre výživu odbornej rady ŠVS Slovenskej republiky. Bol členom vedeckého kolégia špeciálnej biológie SAV a ČSAV. Bol predsedom komisie pre obhajoby kandidátskych dizertácii v oblasti výživy a dietetiky úžitkových zvierat i členom ďalších komisií pre obhajoby v Košiciach aj v Brne.

Rozsiahla bola jeho výskumná činnosť. Kolektív svojej katedry zameriaval predovšetkým na štúdium vplyvu vitamínovej a minerálnej výživy na produkciu a reprodukciu hospodárskych zvierat, ako aj na kvalitu ich živočíšnych produktov. Okrem toho študoval vplyv niektorých ekologických faktorov, ako aj chemizácie rastlinnej výroby na výživnú a dietetickú hodnotu krmovín a krmív s odrazom na zdravotný stav zvierat (1971 – 1975). Od r. 1986 skúmal bielkovinovú výživu prasníc v smere zvyšovania ich produktivity.

Pod jeho vedením bolo na katedre vypracovaných a obhájených 15 kandidátskych dizertácií (10 veterinárnych lekárov a 5 poľnohospodárskych inžinierov) a 1 doktorská dizertácia.

Od vzniku Ústavu experimentálnej veterinárnej medicíny v Košiciach r. 1970 bol vedúcim jeho oddelenia veterinárskej dietetiky. Tamojší výskum usmernil na štúdium vplyv diferencovanej chemizácie na úrodu niektorých krmív a dietetickú hodnotu krmív, na hypofilné vitamíny vo výžive zvierat a na využitie odpadových produktov. Z jeho iniciatívy bolo vyriešené využitie odpadových produktov vznikajúcich pri výrobe penta – erytritolu používaním sirupu Penta pri výkrme dobytka (1985). Neskôr vyriešil optimalizáciu kŕmnych dávok počítačom v novej technológii mliečnej výživy teliat.

Treba vyzdvihnúť, že v období 1971 – 1990 bol prof. Lazar koordinátorom sprvu hlavnej úlohy štátneho plánu základného výskumu, neskôr predsedom koordinačnej rady kľúčových smerov Cieľového programu štátneho plánu základného výskumu riadeného ČSAV a v tejto náročnej a zodpovednej práci sa plne osvedčil.

Tak v r. 1971 – 1975 bola VŠV v Košiciach, zastúpená prof. Lazarom, opäť poverená riešením, koordinovaním a garantovaním kľúčového smeru Cieľového programu č. VI – 6 „Teoretické základy zdravia a chorobnosti zvierat“, ktorého koordinátorom sa stal prof. Lazar. Rovnako tomu bolo aj v rokoch 1976 – 1980.

 V rokoch 1981 – 1985 to bol Cieľový program kľúčového smeru VI – 5: „Teoretické základy poľnohospodárstva“ – „Zdravie, úžitkovosť a choroby zvierat“. V r. 1986 – 1990 sa VŠV Košice podieľala na riešení, garantovaní a koordinovaní Cieľového programu kľúčového smeru č. VII – 4. „Hospodárske zvieratá – Teoretické základy zvyšovania úžitkovosti a ochrany zdravia“.

Ako výskumný pracovník v oblasti veterinárskej vitaminológie bol jedným z riešiteľov a koordinátorom výskumnej úlohy štátov RVHP, témy „Zlepšenie vitamínovej výživy zvierat“ v koordinačnom centre v Dummersdorfe pri Rostocku. Výsledkom spolupráce bolo spresnenie normy potreby niektorých vitamínov pre hospodárske zvieratá a návrh jednotných metodík stanovenia lipofilných vitamínov.

Výsledky svojho výskumu publikoval v rôznych vedeckých a odborných časopisoch, a to domácich aj zahraničných, v zborníkoch zo sympózií a konferencií (dve stovky článkov).

Vydal nasledovné knižné publikácie:

  1. Kábrt, J. a Lazar, J.: „Výživa a dietetika hospodárskych zvierat“. SZN, Praha, 1963;
  2. Fried, K. a kol.: „Vademecum veterinárskeho lekára“. I. vydanie, Príroda, Bratislava, 1969 (Výživa domácich zvierat, s. 21 – 67).

Pripravil a vydal nasledovné skriptá a spisy:

  1. Lazar, J.: „Výživa a dietetika hospodárskych zvierat“. SVPL Bratislava, 1963.
  2. Lazar J. a Rosival I.: „Zostavovanie kŕmnych dávok pre rožný dobytok samočinným počítačom“. Príroda, Bratislava, 1982;
  3. Lazar, J. a kol.: „Úvod do využitia počítačov vo výžive zvierat“. Príroda, Bratislava, 1984;
  4. Rosíval, I., Lazar, J. a Beseda, I.: „Počítače v diagnostike a prevencii zdravia z nesprávnej výživy HD“. ÚVIO, Bratislava, 1985.

Bol to pracovitý človek s citlivou dušou, zmyslom pre sociálne cítenie a spravodlivosť. Neznášal sebectvo, vypočítavosť, neúprimnosť a chytráčenie. Vážil si svedomitú prácu a snažil sa ju objektívne a nezaujato ohodnotiť. Preto si ho ľudia všeobecne vážili.

Bol to otvorený a družný typ, mal rád okolo seba ľudí, s ktorými si rozumel. Proti neobjektívnosti, povrchnosti, proti nepodloženým invektívam voči svojim priateľom i svojej osobe však vedel vzplanúť i zvýšiť hlas. Dlho mu trvalo, kým zabudol na svoje príkorie.

Jeho významné pracovné výsledky boli ocenené vysokými poctami, ako je štátne vyznamenanie „Za zásluhy o výstavbu“; „Zlatá medaila Prof. Dr. P. Adámiho“, „Zlatá medaila za zásluhy o rozvoj biologických vied SAV“, „Zlatá plaketa ČSAV, bronzová a zlatá medaila ČSAP“ (1978 a 1988). Rezortné vyznamenanie „Vynikajúci pracovník poľnohospodárstva a výživy“, „Zaslúžilý pracovník ŠVS SSR“ a iné.

Dňom 31. 10. 1991 predčasne (ako 63 ročný) zo zdravotných dôvodov odišiel do dôchodku. Od 1. 10. 1992 – 30. 6. 1993 pracoval ako dôchodca na polovičný úväzok na úseku vedeckého výskumu.

Zomrel 24. 8.1993 vo veku 65 rokov po ťažkej chorobe.

Dňa 9.9.2008 v roku jeho nedožitých 80-tin mu bola na jeho počesť slávnostne odhalená pamätná busta prof. MVDr. Jána Lazara za účasti Vedenia univerzity, vedúcich katedier a kliník, rodinných príslušníkov a ďalších pozvaných hostí. Slávnostné odhalenie sa uskutočnilo v zasadacej miestnosti rektorátu UVLF v Košiciach. Vo svojom príhovore rektor univerzity, prof. MVDr. E. Pilipčinec, PhD. vyzdvihol zásluhy prof. MVDr. Jána Lazara pri budovaní Vysokej školy veterinárskej, veterinárskeho lekárstva a vedy na Slovensku. Autorom busty je akademický sochár Arpád Račko, ktorý bol dlhoročným priateľom prof. Lazara a spolurodákom z Parchovian.

 

  1. Jantošovič, J., Bugarský, A., Kozák, M.: Prof. Ján Lazar 1928 – 1993, Infovet č.4/2003, X. ročník, str. 48
  2. Fried, J.K.: Spomienka na profesora dr. Jána Lazara, Infovet č.3/1998, V. ročník, str. 39
  3. Pleva, J.: Od pamätných tabúľ ku galérii obrazov, Infovet č.4/2020, XXVII. ročník, str. 176
  4. Jantošovič, J.: Odhalenie pamätnej busty prof. MVDr. Jána Lazara, Infovet č.2/2009, XVI. ročník, str. 117