Možnosti terapie defektov kĺbovej chrupky  – transplantácia autológnych chondrocytov

Therapy methods of articular cartilage defects – transplantation of autologous chondrocytes

MVDr. Slavomír Horňák, PhD.

MVDr. Vladimír Petrovič, PhD.1

Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach

Klinika malých zvierat, Oddelenie chirurgie, ortopedie, röntgenológie a reprodukcie

1Katedra životného prostredia, veterinárnej legislatívy a ekonomiky

Komenského 73, 041 81 Košice, Slovenská republika

 

Súhrn

Článok sa zaoberá problematikou terapie defektov kĺbovej chrupavky metódou transplantácie autológnych chondrocytov. Cieľom liečby je zlepšenie kongruencie kĺbu náhradou strateného alebo poškodeného segmentu kĺbovej chrupky biologicky a mechanicky plnohodnotným tkanivom, ktoré by zabránilo ďalšej progresii degenerácie kĺbu. Účinná regenerácia kĺbovej chrupky je možná iba pri prítomnosti takého typu buniek, z ktorého sa vyvinú zrelé chondrocyty, schopné obnoviť biomechanickú a štrukturálnu integritu kĺbovej chrupky.

 

Summary

The article deals with the issue of treatment of articular cartilage defects by the method of transplantation of autologous chondrocytes. The goal of treatment is to improve joint congruence replacement of lost or damaged segment of articular cartilage biologically and mechanically full tissue that would prevent further progression of joint degeneration. The active regeneration of the joint cartilage is only possible in the presence of the type of cells from which they develop mature chondrocytes capable of restoring biomechanical and structural integrity of articular cartilage..

 

Úvod

Kĺbová (hyalínna) chrupavka plní počas cyklickej záťaže v kĺbe dôležitú funkciu, unikátnym spôsobom kombinuje absorpciu tlakovej záťaže s nízkym koeficientom trenia. Defekty kĺbovej chrupavky predstavujú veľký terapeutický problém. Príčinou je jej malá regeneračná schopnosť.

Trauma, ktoré poškodí chondrocyty a medzibunkovú matrix, ale neprenikne do subchondrálnej kosti, má veľmi malú šancu na zahojenie. Jediná spontánna reparačná reakcia, ktorú môžeme zaznamenať je prechodná proliferácia chondrocytov v blízkosti okraja defektu. V léziách, kde je subchondrálna platnička poškodená, dochádza k reparačnej odpovedi, ktorá zahŕňa vznik krvnej zrazeniny, migráciu buniek a prerastanie ciev. Pôvod týchto reparačných buniek je v nediferencovaných mezenchymálnych bunkách kostnej drene (Sah a kol., 1995). Väčšie osteochondrálne lézie sú často vyplnené zmesou väzivovej chrupavky a väziva. Toto reparačné tkanivo je z mechanického hľadiska menej odolné než pôvodná hyalínna chrupavka a podlieha skorej degenerácii.

Aj keď ďalší prirodzený vývoj neošetrených izolovaných defektov kĺbovej chrupavky nie je presne známy, predpokladá sa, že symptomatické a väčšie defekty postupne progredujú a majú významnú úlohu v rozvoji osteoartrózy.

Mnoho desiatok rokov prebiehajú snahy zlepšiť nedostatočnú schopnosť regenerácie kĺbovej chrupavky. Operačné techniky, ako sú navrtávanie, abrázia a mikrofraktúry subchondrálnej kosti (kostnú dreň stimulujúce techniky), môžu docieliť vyplnenie defektu prevažne väzivovou chrupavkou a väzivom. Výhodou týchto metód je, že sú ľahko artrotomicky a aj artroskopicky uskutočniteľné. Napriek relatívnej klinickej úspešnosti týchto techník je odolnosť väzivovej chrupavky z dlhodobejšieho hľadiska neistá. Postupne dochádza k zhoršovaniu výsledkov reparácie. Prenos autológnych osteochondrálnych bločkov (mozaiková plastika) je limitovaná nutnosťou ich odberu z inej časti kĺbu a možnosťou presného obnovenie tvaru kĺbovej plochy u väčších defektov.

 

Transplantácia autológnych chondrocytov (ACI – autologous chondrocytes implantation)

Obmedzená schopnosť buniek kĺbovej chrupky proliferovať, efektívne sa diferencovať a regenerovať poškodenú kĺbovú chrupku usmernila pozornosť na transplantáciu samotných buniek – chondrocytov. Viac ako tridsať rokov sa robia pokusy s transplantovaním izolovaných chondrocytov. Viacero animálnych modelov testovalo alogénne aj autológne bunky (Stone a Walgenbach, 1996). Možná imunitná reakcia hostiteľa, ako aj potenciálny prenos infekčných ochorení favorizuje použitie autológneho tkaniva. Transplantácia chondrocytov priamo do defektu chrupky je jedna z viacerých sľubných stratégií tkanivového inžinierstva, ktorá vedie k stimulácii funkčnej reparácie defektov kĺbovej chrupky (Sah a kol., 1995). Nové poznatky boli získané na podklade úspešnej in vitro kultivácie chondrocytov a následných experimentálnych postupov ich implantácie.

Itay a kol.. (1987) zhrnuli priebeh zmien po implantácii chondrocytov. Počas prvých 4. týždňov prebieha proliferačné štádium, ktoré je charakterizované rapídnym zvýšením počtu chondrocytov a produkciou malého množstva proteoglykanov. Štádium maturácie vzniká medzi 4. a 8. týždňom.
V tomto období, bunky diferencujú a tvorí sa chrupka. Znižuje sa rýchlosť bunkovej proliferácie a zvyšuje sa rýchlosť syntézy matrix. Koncový stupeň, nazývaný transformačné štádium sa vyznačuje proliferáciou ciev v subchondrálnej vrstve. Chondrocyty v tejto vrstve degenerujú a sú nahradené nezrelými osteocytmi, obnovuje sa subchondrálna platnička. Experimentálne vykazovali chondrocytárne implantáty signifikantne lepšiu reparáciu tkaniva a lepšie histologické skóre než ich príslušné kontrolné skupiny.

 

Prvá generácia

Transplantáciu autológnych chondrocytov ACI, pôvodne popísal Brittberg a kol. (1994). Bola definovaná ako dvojfázová procedúra (prvá fáza je artroskopická biopsia za účelom odberu a následnej kultivácie chondrocytov a druhá etapa je otvorená artrotómia s implantáciou kultivovaných chondrocytov pod periost alebo pod membránu derivovanú z kolagénu ošípaných).

Chen a kol.. (1997) demonštrovali, že transplantované chondrocyty si udržia fenotyp a majú rovnakú schopnosť syntézy proteoglykánov. Toto viedlo k predpokladu, že transplantácia izolovaných auto a alogénnych chondrocytov povedie k tvorbe a rastu chrupky. Peterson a kol. (2000) publikovali úspešné výsledky pokusu na králikoch, ktorým transplantovali kultivované autológne chondrocyty do arteficiálne vytvoreného defektu pately. Na udržanie chondrocytov v defekte používali periostálny lalok, ktorý prišívali. Neskôr popísali implantáciu kultivovaných autológnych chondrocytov pri liečbe kĺbových defektov pately mladých králikov. Grande a kol. (1987) používali rovnakú metodiku. Po 6 týždňoch obsahovala oblasť implantácie hyalínej chrupke podobný regenerát.

Brittberg a kol. (1994) zverejnili výsledky liečby hlbokých defektov kĺbovej chrupky kolena králikov metodikou ACI, ktorú porovnali s periostálnou
artroplastikou. Po 52 týždňoch regenerované tkanivo pripomínalo zrelú kĺbovú chrupku s vysokým počtom kumulovaných chondrocytov a normálnym usporiadaním extracelulárnej matrix. Kontrolné skupiny, ktorých defekty ošetrovali len našitím periostálnych lalokov vykazovali fragmentované, „hutné“ a neusporiadané regenerované väzivové tkanivo s miernou synovitídou kĺbu a tvorbou okrajových osteofytov. Výsledky kontrolnej periostálnej skupiny zistené autormi si protirečili s výsledkami iných autorov, ktorí popísali proliferatívne a reparečné schopnosti periostu (O´Driscoll, 1998). Avšak medzi skupinami bolo viacero rozdielov. Brittberg a kol. (1996) v štúdií použili dospelé jedince, ktorých regeneračné schopnosti boli limitované. O‘Driscoll (1998) použil najmä mladé králiky, s väčšou populáciou mezenchymálnych kmeňových buniek ako majú staré zvieratá. Brittberg a kol. (1996) prišívali periostálne laloky kambiovou vrstvou obrátenou do kĺbovej dutiny, zatiaľ čo O´Driscoll (1998) umiestňoval kambium smerom k defektu, pričom pozoroval, že práve orientácia kambiovej vrstvy hrá významnú úlohu v nasledujúcej reparačnej odpovedi.

Aj ďalšie experimentálne štúdie potvrdili výhody tohto postupu. ACI bola použitá pri ošetrovaní chondrálnych a osteochondrálnych defektov psov (Minas a kol., 1996; Shortkroff a kol., 1996). Defekty o priemere 2-3 mm boli vytvorené v záťažovej zóne femorálnych kondylov u 29 psov. Autológne chondrocyty pestované v kultúre boli transplantované do defektov (pod prišitý periostálny lalok) a výsledky boli porovnávané s neošetrenými defektmi alebo defektmi ošetrenými fibrínovým lepidlom aplikovaným pod periostálny lalok (bez buniek). Po 6 týždňoch defekty s aplikovanými chondrocytmi vykazovali zvýšenie celkového počtu chondrocytom podobných buniek s prítomnosťou väčšieho množstva kolagénu typu II. Skupina defektov periostálny lalok/fibrín a neošetrené defekty boli zaplnené bunkami fibroblastického charakteru a granulačným tkanivom. Po roku však pozorovali degeneráciu
u všetkých reparovaných tkanív, s malým rozdielom medzi skupinou periostálneho laloka/fibrínu a skupinou transplantovaných chondrocytov. Neúspech bol z časti pripisovaný nemožnosti ovplyvnenia pohybovej aktivity – šetrenia operovanej končatiny psov. Bolo postulované, že tkanivo po 6 mesiacoch ešte nie je úplne zrelé a mechanicky plne odolné a nekontrolované zaťažovanie regenerovaného tkaniva môže viesť k jeho následnej degenerácii.

Kritici prvej generácie transplantácie autológnych chondrocytov tvrdia, že nebol presne definovaný zdroj buniek, ktoré vedú ku formovaniu reparovaného tkaniva. Do úvahy okrem samotných chondrocytov prichádzajú ešte kmeňové bunky kambiálnej vrstvy periostálneho laloka, kostnej drene, periférnej krvi a synoviálnej výstelky, resp. synergistické pôsobenie jednotlivých buniek, ktoré môžu potencovať reparačný proces (Frenkel a Cesare, 1999).

Transplantáciou suspenzie autológnych chondrocytov fixovaných v defekte periostálnym štepom možno u chronických defektov dosiahnuť zlepšenú regeneráciu hyalínnej chrupavky. Metóda sa ukázala ako klinicky efektívna v liečení veľkých ložiskových defektov chrupavky v celej jej hrúbke. Klinické štúdie preukazujú, že dochádza k podstatnému zmenšenie bolesti a zlepšenie funkcie kĺbu. Tieto zistenia spoločne s preukázanou tvorbou tkaniva podobného hyalínnej chrupavke podporujú hypotézu, že táto liečba založená na transplantácii buniek je regeneratívna a nie iba reparatívna.

Cez doterajšie sľubné klinické výsledky je použitie klasickej techniky transplantácie autológnych chondrocytov s periostálnym štepom spojené s početnými obmedzeniami danými technikou operácie a častým výskytom hypertrofie periostu. Problémy súvisia s odberom periostálního štepu, neštandardnou kvalitou periostu, jeho fixáciou, možnosťou úniku buniek z defektu pri jeho zlom utesnení a rôznou biologickou reakciou transplantovaného periostu od počiatočnej delaminácie po jeho hypertrofiu. Použitie nakultivovanej chondrocytárnej suspenzie pri liečbe hlbokých chondrálnych defektov v kombinácii s rôznymi prídavnými fixáciami (periostálny a perichondrálny lalok, mozaiková plastika) je zvládnutá a dostatočne známa. Najväčším problémom zostáva dodržanie rovnomerného rozvrstvenie chondrocytov v mieste defektu chrupavky. Prosté prešitie periostálnym lalokom nezaručuje optimálne podmienky pre udržanie hrúbky vrstvy aplikovanej chondrocytárnej suspenzie v defekte.

Technika transplantácie autológnych chondrocytov prechádza od svojho zavedenia do klinickej praxe ďalším vývojom. Ďalší vývojový stupeň v možnostiach bunkovej terapie defektov chrupavky predstavuje použitie biomateriálov.

 

Druhá generácia

Druhá generácia ACI bola definovaná ako dvojstupňová procedúra (biopsia chrupavky pre kultiváciu chondrocytov ako prvá etapa a osadenie implantátu ako druhá fáza) s implantáciou kultivovaných chondrocytov prostredníctvom solídnej, chondrocytami osadenej, troj-dimenzionálnej, biodegradovateľnej membrány (chodrograftu).

Biomateriály je možné použiť na krytie defektu miesto periostu (kolagénové membrány) alebo ako dočasný nosič pre uchytenie a rovnomerné rozmiestnenie chondrocytov v defektu (transplantácia II. generácie). Vhodný nosič musí byť biokompatibilný, postupne sa odbúravať, keď bunky začnú tvoriť vlastnú medzibunkovú matrix a umožniť optimálnu integráciu medzi novovytvoreným a pôvodným tkanivom. Materiál musí umožniť adhéziu (priľnutie) kultivovaných chondrocytov na svojom povrchu, umožniť ich rovnomernú priestorovú 3D distribúciu v defekte a tým stimulovať syntézu extracelulárnej matrix. Cieľom nových techník s použitím biomateriálov je zmenšiť invazivitu operácie, zjednodušiť aplikácii štepu do defektu a zaistiť jeho lepšiu stabilitu. V klinickej praxi sa v súčasnej dobe používajú najčastejšie nosiče zo zvieracieho kolagénu a z esteru kyseliny hyaluronové. Kyselina hyaluronová je v tele bežne sa vyskytujúce glykosaminoglykan. Chemickou modifikáciou je získaný esterifikovaný derivát kyseliny hyalurónovej (HYAFF 11), ktorý môže byť spracovaný do stabilného usporiadania a vytvoriť biologicky odbúrateľnú štruktúru.

Štep s vykultivovanými chondrocytmi môže byť vložený priamo na spodinu pripraveného chondrálneho defektu. Štúdie in vitro potvrdili uchovanie chondrocytárního fenotypu a pokusy na zvieratách podporili použitie v klinickej praxi.

Doterajšie práce potvrdili schopnosť chondrocytov formovať štruktúru hyalínnej chrupky, ale len v úzkej pericelulárnej zóne (Erggelet a Browne, 2000). Zatiaľ neboli schopné formovať zložitú priestorovú štruktúru vzájomne prepojených kolagénových fibríl chondria, ktorá je základom funkčnosti a odolnosti celého systému. Predpokladom optimálnej formy chondrograftu bude zrejme vytvorenie matrice, ktorá by zodpovedala priebehu a formovaniu kolagénových vlákien zdravého chondria. Takto pripravenú matricu, na podklade doterajších skúseností s 3D systémami, nebude problém osídliť vitálnymi a metabolicky aktívnymi chondrocytmi. Bunky budú následne schopné svojou metabolickou aktivitou vytvoriť systém napojenia a formovania proteoglykánov v medzifibrilárnych priestoroch, čo spolu s ich ďalšou látkovou výmenou bude predpokladom obnovenia plnej funkčnosti celého systému. Najoptimálnejší typ fibrilárnej štruktúry predstavujú vlákna kolagénu typu II, ku ktorým majú chondrocyty veľmi vysokú afinitu a predstavujú pre ne prirodzené prostredie. Po zvládnutí in vitro multiplikácie chondrocytov je pre bioinžinierov výzvou vytvorenie matrice z vlákien kolagén II, pri dosiahnutí priestorového formovania zodpovedajúceho zdravému chondriu. Pridaním selektívnych mediátorov do kolagénovej matrice by bolo možné ďalšie ovplyvnenie proliferačnej a metabolickej aktivity. Aj v tejto oblasti budú potrebné ešte ďalšie štúdie na určenie nielen optimálnych typov mediátorov, ale aj ich množstva, pretože efekt závisí vo veľkej miere na ich koncentrácii .

Primárne indikáciou na transplantáciu autológnych chondrocytov je ohraničený defekt kĺbovej chrupavky. Samotná technika transplantácie autológnych chondrocytov II. generácie prebieha vo dvoch fázach. Najskôr sa pri artrotómii, alebo artroskopii upresní lokalizácia, veľkosť, ohraničenie defektu a stav okolitej a protiľahlej kĺbovej chrupavky. V indikovaných prípadoch sa odoberajú žliabkovým dlátom alebo kruhovitou kyretou malé kúsky zdravej kĺbovej chrupavky (150-200 mg) z nezáťažovej oblasti kĺbovej plochy. Odobraté kúsky chrupavky sa dajú do živnej pôdy a v špeciálnom chladenom boxe sa odosielajú do tkanivového laboratória na spracovanie, ktoré musí začať do 72 hodín po odbere. V tkanivovom laboratóriu sú odobraté kúsky chrupavky spracované, chondrocyty sú enzymaticky izolované a rozmnožené v tkanivovej kultúre. Asi
2 týždne pred transplantáciou sú chondrocyty usadené na nosič a po dobu 14 dní ďalej kultivované. K transplantácii je podľa veľkosti defektu dodávaný graft vo forme vankúšikov o rôznej veľkosti a hrúbke 2 mm. Po 4-6 týždňoch od odberu chrupavky je pacient prijatý na implantáciu štepu. Artrotómia sa volí podľa lokalizácie defektu. Skalpelom sa zarovnávajú okraje defektu do zdravej chrupavky. Spodinu defektu sa očistí kyretou alebo chirurgickou lyžičkou od zvyškov chrupavky. Zmeria sa veľkosť ošetreného defektu. Štep upravený na požadovanú veľkosť sa vkladá v jednej alebo dvoch vrstvách do defektu tak, aby defekt čo najlepšie vyplňoval, ale nepresahoval jeho okraje. Artrotomia sa uzatvára po anatomických vrstvách, a aplikuje sa kompresívny obväz.

 

Tretia generácia

Nedávno, ďalší technologický pokrok viedol k tretej generácie ACI, kde sú chondrocyty vložené do troj-dimenzionálnej matrice (3D prostredie) pre rast buniek. Tieto „all-in-one“ štepy nepotrebujú periostálne krytie a môžu byť upravené tak, aby presne rekonštruovali defekt chrupavky s fibrínovým lepidlom. Tretia generácia ACI bola definovaná buď ako jedno fázová alebo two-stage, otvorená, alebo artroskopická metóda s implantáciou in vitro kultivovaných autológnych chondrocytov v rámci „chondro-induktívnej a chondro-vodivej“ trojrozmernej matice.

Experimentálne skúsenosti naznačili, že určitá forma biologického alebo syntetického nosného materiálu – matrica, môže zlepšiť proces reparácie osteochondrálneho defektu. Naviac, umelá matrica môže slúžiť ako nosič bioaktívnych faktorov usmerňujúcich reparáciu. Medzi požiadavky na matrice patrí mechanická stabilita, schopnosť naviazať sa na hostiteľské tkanivo, biokompatibilita a vnútorná súdržnosť. Problémom ostáva ich porozita, štruktúra a či majú byť rezorbovateľné. U nerezorbovateľných materiálov môže byť problematická difúzia a cirkulácia metabolitov. Pokiaľ by nedochádzalo k odstrňovaniu odpadových metabolitov, tieto by mohli na reparované tkanivo pôsobiť toxicky (Hendrickson a kol., 1994).

V monolayerovej kultúre sa izolované chondrocyty správajú podobne ako bunky väzivového a väzivovo-chrupavkového tkaniva, pričom súčasne produkujú dva typy kolagénov – I aj II. Približne 50% novo nasyntetizovaných glykosamínoglykanov (GAG) sa dostáva do kultivačného média. Zvýšenie relatívneho podielu kyseliny hyalurónovej k celkovému množstvu GAG odráža stupeň diferenciácie chondrocytov. Bolo potvrdené, že chondrocyty kultivované v monolayerovej kultúre strácajú svoj fenotyp po 2-3 týždňoch a následne sa menia na fibroblasty. Chondrocyty pestované v kolagénnom gély si udržiavajú normálnu morfológiu a schopnosť syntetizovať GAG a kolagén typu II v in vitro podmienkach počas piatich týždňov. V géloch alebo v trojdimenzionálnej (3-D) kultúre, chondrocyty tvoria reparované tkanivo, ktoré obsahuje kolagén typu II a ktorého profil GAG sa podobá profilu kĺbovej chrupky. Chondrocyty zostávajú diferencované a fenotypicky stabilné a zachovávajú si svoju schopnosť akumulovať metachromatickú matrix. Týmto sa potvrdilo, že chondrocyty kultivované v géloch alebo v 3-D kultúre sú vhodnejšie pre transplantáciu (Pešáková a Adam, 1997).

Z materiálov používaných na 3-D kultiváciu boli testované okrem kolagénových gélov predovšetkým agaróza a alginát. Molekulová štruktúra alginátu chráni chondrocyty pred imunitným systémom. Výsledky dlhodobej kultivácie chondrocytov v algináte ukázali, že aj po 6-8 mesiacoch si zachovávajú svoj fenotyp a produkujú takmer výhradne kolagén typu II a proteoglykany (PG) typické pre hyalínnu chrupku. Okrem toho sa bunky v alginátovom disku začali diferencovať do dvoch populácií: na vretenovité bunky povrchovej oblasti a guľaté bunky uložené hlbšie (Frenkel a Cesare, 1999).

Susante a kol. (1995) porovnávali chovanie chondrocytov v kolagénových géloch a alginátových géloch v in vitro podmienkach. Zistili výhody a nevýhody oboch metodík. Zatiaľ čo u kultúry kolagénových gélov zistili zvýšenú bunkovú proliferáciu, u alginátových si chondrocyty udržiavali svoj fenotyp dlhšiu dobu. Alginátové gély v porovnaní s kolagénovými signifikantne znižovali celkový počet vitálnych chondrocytov. Úspechom pre transplantáciu by bolo skombinovanie pozitívnych faktorov oboch gélov a to nielen dostatočný počet vitálnych chondrocytov, ale aj schopnosť chondrocytov udržať si svoj normálny fenotyp.

Pri doplnení 3-D kultúry polymérovým materiálom, zvyšujúcim jeho pevnosť, sa zdá, že výhodnejšie bude používať nerezorbovateľné materiály ako dakrón a teflón. Rezorbovateľné polyméry (polylaktátová a polyglykolová kyselina) vedú počas ich degradácie ku vzniku metabolitov s možným ovplyvnenín chondrocytov a po čase dochádza k postupnému rozpúšťaniu 3-D kultúry. Ich odolnosť predstavuje približne 10-20% odolnosti kĺbovej chrupky (Hauselmann et al., 1998).

 

Záver

Počas poslednej dekády sa stali transplantácia autológnych chondrocytov a mozaikoplastika najpoužívanejšími postupmi pri liečbe lokálnych defektov kĺbovej chrupky. V súčasnosti sa vyhodnocujú dlhodobé výsledky týchto metodík a porovnávajú sa s výsledkami iných, doposiaľ používaných postupov ošetrovania defektov kĺbovej chrupky. Za predpokladu vyššie spomínaných možností bunkového inžinierstva (3D kultivácie, mediátory, dynamické formy kultivácie…) možno predpokladať, že autológny prístup v oblasti reparácie kĺbovej chrupky bude dominovať aj naďalej, pričom alogény prístup bude skôr predmetom ďalšieho skúmania v experimentálnych modeloch.

 

Literatúra:

  1. Brittberg, M., Nilsson, A., Lindahl, A., Ohlsson, C., Peterson, L.: Rabbit articular cartilage defects treated with autologous cultured chondrocytes. Clin Orthop Relat Res 326, 1996: 270-283
  2. Brittberg, M., Nilsson, A., Lindahl, A.: Rabbit articular cartilage defects treated with autologous cultured chondrocytes. Clin. Orthop. 326, 1996: 270-283
  3. Sah, R. L., Amiel, D., Courts, R. D.: Tissue engineering for articular cartilage. Current Opinion in Orthopaedics 6, 1995: 52-60
  4. Stone, K. R., Walgenbach, A. W.: Surgical technique and results for articular cartilage transplantation to traumatic and arthritic defects in the knee joint. Presented at The European Society of Sports Traumatology, Knee Surgery, and Arthroscopy Meeting; May 12, Budapest, Hungary, 1996.
  5. Itay, S., Abramovici, A., Nevo, Z.: Use of cultured embryonal chick epiphyseal chondrocytes as grafts for defects in chick articular cartilage. Clin. Orthop. 220, 1987: 284-303
  6. Grande, D., Singh, I., Pugh, J.: Healing of experimentally produced lesions in articular cartilage following chondrocyte transplantation. Anat. Rec. 218, 1987: 142-148
  7. Chen, A. C., Nagrampa, J. P., Schinagl, R. M., Lotunam, L. M., Sah, R. L.: Chondrocyte transplantation to articular cartilage explants in vitro. J. Orthop. Res. 15, 1997: 791-802
  8. Peterson, L., Minas, T., Brittberg, M., Nilsson, A., Sjogren-Jansson, E., Lindahl, A.: Two to Nine Year Outcome After Autologous Chondrocyte Transplantation of the Knee Clin. Orthop. 374, 2000: 212-234
  9. O‘Driscoll, S. W.: The Healing and Regeneration of Articular Cartilage. J. Bone Joint Surg. (Am) 80-A, 1998: 1795-1812
  10. Minas, T., Spector, M., Shortkroff, S.: New animal, human data reported for autologous chondrocyte transplants. Orthopedics Today 16, 1996: 18-19
  11. Shortkroff, S., Barone, L., Hsu, H. P., Wrenn, C., Gagne, T., Chi, T., Breinan, H., Minas, T., Sledge, C. B., Tubo, R., Spector, M.: Healing of chondral and osteochondral defects in a canine model: the role of cultured chondrocytes in regeneration of articular cartilage. Biomaterials 7, 1996: 147-154
  12. Frenkel, S. R.,Cesare, P. E: Degradation and repair of articular cartilage. Frontiers in Bioscience. 4, 1999: 671-685
  13. Erggelet, C., Brownw, J. E.: Autologous chondrocyte transplantationfor treatment of cartilago defects of knee joint. Clinical results. Zbl. Cir. 25. 2000: 516-522,
  14. Hendrickson, D. A., Nixon, A. J., Grande, D. A., Todhunter, R. J., Minor, R. M., Erb, H., Lust, G.: Chondrocyte-fibrin matrix transplants for resurfacing extensive articular cartilage defects. J. Orthop. Res. 12, 1994: 485-497
  15. Pešáková, V., Adam, M.: Využití biotransplantátu k náhradě chrupky. Acta Chir. Orthop. Traumat. čech. 64, 1997: 201-206
  16. Susante, J., Buma, P., Osch, G.: Culture of chondrocytes in alginate and collagen carrier gels. Acta Orthop. Scand. 66, 1995: 549-556
  17. Hauselmann, H. J., Flura, T., Marti, C., Hauser, N., Hemdbom.: Von der Chondrozytenkultur zum Gelenkknorpelersatz. Schweiz Med. Wochensch. 21, 1998: 824-832

 

Obr.č1

Obr.č.1 Aplikácia suspenzie in vitro kultivovaných chondrocytov v mieste defektu kĺbovej chrupky pod periostálnu membránu prišitú k okolitému chondriu

Obr.č2

Obr.č.2 Chondrograft – in vitro kultivované chondrocyty na 3D membráne (A). Prichytenie chondrograftu v mieste defektu fibrínovým lepidlom (B). Stav po aplikácii 3D chondrograftu (C). Šípka označuje miesto aplikácie chondrograftu v mieste defektu kĺbovej chrupky po roku od transplantácie (D).

 

www.infovet.sk