Babezióza a hepatozoonóza psov

Babesiosis and hepatozoonosis in dogs

 

Prof. MVDr. Mária Goldová, PhD.

Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach
Katedra epizootológie a parazitológie, Ústav parazitológie
Komenského 73, 041 81 Košice, Slovenská republika

 

Súhrn

Globálne otepľovanie sa na Slovensku prejavilo nárastom priemernej ročnej teploty vzduchu za posledných sto rokov o 1,1°C. Na viacerých miestach Slovenska už padli viac ako 20-ročné teplotné rekordy. Zmeny v kvalite ekosystémov majú priamy dopad na druhovú skladbu živočíchov, z pohľadu parazitológov hlavne na skladbu vektorov závažných ochorení zvierat a ľudí. Cieľom príspevku je poskytnúť praktickému veterinárnemu lekárovi a širokej odbornej verejnosti najnovšie vedecké informácie o vektormi prenášaných ochorení psov – babezióze a hepatozoonóze, ktoré sú prenášané rôznymi druhmi kliešťov.
Kľúčové slová: psy, kliešťami prenášané choroby, krvné protozoárne parazity

 

Summary

In Slovakia, the global warming is manifested by the increase in the average annual air temperature in 1.1°C for the last 100 years. At several places in Slovakia, more than 20-year temperatures records were observed. Changes in quality of ecosystems directly affect the animal species composition; from the parasitology point of view, it mainly affects the composition of vectors of serious diseases of animals and humans. The objective of the present article is to provide practical veterinary doctors, as well as the general public, with the latest scientific information on Canine vector-borne diseases (CVBD) – babesiosis and hepatozoonosis that are transmitted by various species of ticks.
Keywords: dogs, tick-born-diseases, blood protozoan parasites

 

Úvod

Na území Slovenska sme v posledných 20-ich rokoch zaznamenali výskyt nových druhov kliešťov – vektorov protozoárnych krvných ochorení psov. Tento fakt spolu s nárastom ich abundancie, ako aj rezistencie voči akaricídnym a repelentným prípravkom, predstavuje hrozbu šírenia sa kliešťami prenášaných ochorení, ktoré takto expandujú do nových areálov výskytu. Kým pred 30 až 50 rokmi sa horná hranica rozšírenia kliešťa obyčajného (Ixodes ricinus) pohybovala u nás na úrovni 600 až 800 metrov nad morom, dnes už bežne kliešte nachádzame v horských oblastiach do 1000 až 1200 metrov, na južných svahoch a hrebeňoch hôr, dokonca aj nad 1400 metrov. Takto sa areál výskytu tzv. “novo sa objavujúcich ochorení“ – emerging diseases – ED, medzi ktoré patria aj krvné protozoárne infekcie značne rozširuje, preto kliešťami prenášané ochorenia majú narastajúcu incidenciu.. Príkladom ED je babezióza psov, ktorej výskyt území Slovenskej republiky ako prvý zaznamenal Chandoga a kol. v roku 2001.
Kliešte prenášajú aj ďalšie závažné a život ohrozujúce protozoárne patogény psov, ktoré boli doposiaľ známe výlučne v subtropických oblastiach. Takýmto ochorením je hepatozoonóza, ktorá sa vďaka globalizácie obchodu so živými zvieratami a cestovaním na dovolenku so psami do stredomorských krajín môže v krátkom čase stať reálnou hrozbou aj na území Slovenska.

 

BABEZIÓZA

Babezióza je ochorenie vyvolávané intraerytrocytárnymi protozoárnymi parazitmi (Protozoa: Alveolata: Piroplasmida). Prejavuje sa hemolytickou anémiou a hemoglobinúriou (krvomočením). Pôvodcovia sú prenášaní kliešťami (tick borne disease). Babezióza psov patrí do kategórie náhle sa objavujúcich infekčných ochorení (emerging infectious diseases), keďže pôvodca expanduje do nových areálov výskytu a má stále narastajúcu incidenciu.
Ochorenie pri psoch vyvolávajú podľa Schettersa a kol. (1997) tieto druhy: Babesia canis, tzv. veľká babézia, vysoko patogénny druh zaznamenaný v štátoch južnej, východnej a strednej Európy; Babesia vogeli sa vyskytuje v južnej Európe a tropickej oblasti Afriky, Ázie a Ameriky, jej patogenita je nízka. Skupina tzv. malých babézií je v Európe zastúpená druhmi Babesia gibsoni, B. annae (syn. B. vulpes).
Babézie v erytorocytoch majú hruškovitý, zriedka ameboidný alebo tyčinkovitý tvar, podľa veľkosti ich delíme na veľké babézie, dĺžka merozoitov 2,5–5 μm a malé babézie 1,0–2,5 μm. Babézie sa rozmnožujú nepohlavne, deliace sa jedince zostávajú v typickom postavení v ostrom alebo tupom uhle. Po ich rozdelení hostiteľská bunka praská a uvoľnené parazity napádajú ďalšie erytrocyty. Vektormi sú kliešte z čeľade Ixodidae, v miernom pásme Dermacentor reticulatus, v trópoch a subtrópoch Rhipicephalus sanguineus a Haemaphysa-lis leachi. Vplyvom globálnych klimatických zmien sa geografické rozšírenie teplomilných kliešťov rozšírilo aj na územie Slovenska, kde bola prvý krát zaznamenaná babezióza u 1,5-ročného psa sibírskeho husky z obce Biel pri Čiernej nad Tisou v máji 2000 (Chandoga a kol., 2001).
Na území Slovenska boli opísané prípady babeziózy psov s ťažkým priebehom a to v okolí Trebišova a Čiernej nad Tisou (Chandoga a kol., 2001, 2002) a Bratislavy (Swan a kol., 2001), Pôvodcami boli tzv. veľké babézie (Babesia canis) a ako vektor bol označený Dermacentor reticulatus. Do tej doby bola babezióza psov sporadicky zistená len ako importovaná nákaza, kedy sa zviera infikovalo pri pobyte v subtropických štátoch.
V súčasnosti sa niekoľko násobne zvýšili počty liečených psov a rozšíril sa aj areál výskytu babeziózy – od južných oblastí až po podtatranské kotliny. V súčasnosti sa areál výskytu autochtónnej babeziózy rozšíril až do škandinávskych krajín. Posledný údaj o výskyte babe-ziózy je z roku 2010 z Nórska (Øines a kol., 2010).
V čreve kliešťov po nasatí infikovanej krvi prebehne pohlavné rozmnožovanie parazita, potom schizogónia s tvorbou pohyblivých vermikúl, ktoré sa dostávajú do rôznych orgánov, hlavne do ovárií, kde sa delenie opakuje za vzniku tisícov vermikúl. Celý proces trvá 7 dní.
V ováriách kliešťa vermikuly prenikajú do vajíčok kliešťa a ďalej sa vyvíjajú v novej generácii kliešťov, t.j. dochádza k transovariálnemu prenosu, ďalšie rozmnožovanie prebieha v novo vyliahnutých larvách kliešťov. Vermikuly sa zhromažďujú v slinných žľazách a sú inokulované do krvi vnímavého hostiteľa počas cicania lariev kliešťov. Po nasatí krvi sa larvy kliešťov uvoľnia, prekonajú v pôde premenu do vyššieho štádia, t.j. nymfy, pričom dochádza k transštadiálnemu prenosu babézií, čo sa opakuje aj pri premene na adulty. Babezióza sa vďaka transštadiálnemu a transovariálnemu prenosu udržuje v prírodných ohniskách vo viacerých generáciách kliešťov aj bez prítomnosti vnímavého hostiteľa (Mehlhorn, 1988).
Vektormi Babesia gibsoni, tzv. „malej babézie“ sú kliešte Rhipicephalus sanguineus a Haemaphysalis bispinosa. Podľa najnovších poznatkov je pravdepodobne prenášaná aj priamo zo psa na psa pohryzením cez rany krvou, slinami alebo prehltnutím krvi. Podľa Banetha (2011) je tento druh endemický v juhovýchodnej Ázii. Najvyššia prevalencia bola zaznamenaná u psov používaných na psie zápasy (pitbul teriér a tosa). Autochtónnu infekciu B. gibsoni na území Slovenska ako prví zaznamenali v roku 2013 u dvoch pitbul teriérov z Bratislavy Víchová a kol. (2016).

Klinické príznaky

Po inkubačnej dobe, 7–21 dní po prichytení sa kliešťa, je prvým príznakom vysoká horúčka (>40oC), hemoglobinuria, sprevádzaná progresívnou hemolytickou anémiou a ikterom. V akútnych prípadoch aj pri nízkej parazitémii môže dôjsť do 24 hodín k úhynu. Časté je zvracanie, diarrhoea so žlto sfarbeným féces. Nervové príznaky, ako sú nekoordinované pohyby, parézy, epileptiformné záchvaty a hyperexcitácia, vznikajú pri upchatí ciev v mozgu zhlukmi erytrocytov. Postihnutie cirkulačného systému sa prejavuje vazodilatáciou s tendenciou k diseminovanej intravaskulárnej koagulopatii (DIC) vyúsťujúcou do akútneho zlyhania obličiek, resp. zlyhania orgánov. V chronických prípadoch horúčka nie je vysoká, anémia a ikterus sú menej výrazné, psy slabnú a chradnú, objavuje sa ascites, dušnosť, zlyhanie pečene, ikterus. Postihnutie očí sa prejavuje keratitídou a uveitídou.
Závažnosť priebehu závisí od veku, plemena a imunitného stavu psa. Po prekonaní ochorenia psy v endemickej oblasti získavajú preimunitu, tzv. nesterilnú imunitu, pri ktorej babézie prežívajú v hostiteľovi v malých počtoch, pričom aj nízka parazitémia eliminuje prepuknutie klinickej babeziózy pri reinfekcii. Ak však k reinfekcii nedôjde, babézie asi po roku spontánne hynú.
Šteňatá sú dočasne chránené materskými protilátkami približne do 0,5–1 roka. Superinfekcie navodzujú dlhodobo trvajúcu imunitu. Terapia imidokarbom znižuje efektivitu imunitnej odpovede a psy sa stávajú do určitej miery vnímavé na opakované infekcie. Skrížená imunita na jednotlivé druhy babézií chýba, imunita býva dokonca obmedzená na konkrétne genotypy Babesia spp.

Diagnostika

Pri diagnostike sa opierame o anamnestické údaje, pobyt v endemických územiach a prisatie kliešťov. Priamy dôkaz pôvodcu robíme v ofarbených krvných náteroch zhotovených z krvi odobratej z ušnice, alebo chvosta ofarbenej podľa Giemsu, Romanowskeho, alebo Diff–Quik (Obr.č.1). Sérologické diagnostické metódy IFAT, ELISA, bývajú v endemických oblastiach skreslené prítomnosťou protilátok cirkulujúcich v krvi vyliečených zvierat. Najnovšie sa s úspechom využívajú aj molekulárne metódy – PCR.

Obr.č.1 – Veľké babézie – Babesia canis v erytrocytoch v krvnom nátere psa. (Orig. foto prof. Goldová)

Diferenciálna diagnóza

V raných štádiách ochorenia si možno babeziózu pomýliť s celým radom horúčkovitých infekcií, ako sú leptospiróza, ehrlichióza a anaplazmóza. Rovnako treba vylúčiť otravy antikoagulačnými rodenticídmi a hemolytické anémie inej etiológie.
Prehľad diferenciálnej diagnostiky významných krvných protozoí psov a mačiek je uvedený v Tab.č.1.

Prevencia babeziózy

Preventívne použitie akaricídnych prostriedkov na báze amitrazu, alebo fipronilu (Frontline). Kliešte treba odstraňovať z tela psov a mačiek po pobyte v prírode. Pri pobyte v endemických oblastiach možno psov vakcinovať. V Európe sú k dispozícii komerčne vyrábané vakcíny na báze povrchových antigénov Babesia canis (Pirodog*). Tieto nezabránia infekcii, ale znižujú parazitémiu a uľahčujú klinický priebeh.

Terapia

Pri včasnom zahájení terapie je prognóza dobrá. Liečba je výlučne v rukách veterinárneho lekára, keďže sa podávajú prípravky s nízkou hladinou tolerancie a je nebezpečenstvo komplikácií s fatálnym koncom. Po liečbe dôjde ku klinickému uzdraveniu, nie však k úplnej eradikácii parazita v krvi. Psy sa stávajú nosičmi infekcie a pri strese môže dôjsť k opätovnému vzplanutiu ochorenia.
Pri liečbe je efektívny imidocarb dipropionát (Imizol) v dávke 5 mg/kg i. m. v dvoch dávkach v 2 týždňovom intervale, resp.4 mg/kg v štyroch dávkach v 72 hodinových intervaloch. Pri ťažkom priebehu využívame podpornú terapiu, ako je infúzia a transfúzia krvi. Pokiaľ babezióza prebieha bez klinických príznakov, nie je nutné pozitívne psy liečiť a pacienta len pozorujeme. Nízka parazitémia chráni proti reinfekcii v endemickej oblasti (nesterilná imunita).

Zoonotické riziká

Boli zaznamenané aj prípady humánnej babeziózy, kedy často nebol identifikovaný druh. Väčšina prípadov sa objavila u jedincov bez sleziny, alebo inak imunosuprimovaných infekcia končila fatálne. Humánne infekcie prebehli po infestácii kliešťami Ixodes ricinus (Babesia divergens – parazit hovädzieho dobytka), Ixodes dammini (Babesia microti – parazit drobných hlodavcov), novšie aj Dermacentor reticulatus (Babesia canis).

HEPATOZOONÓZA

Hepatozoonóza je závažná krvná parazitóza makrofágov psov, vektormi sú kliešte (tick borne disease). U psov parazitujú dva druhy. Hepatozoon canis sa primárne nachádza v hemolymfatickom tkanive a vyvoláva anémiu a kachexiu a H. americanum, ktorý napáda svalové bunky a spôsobuje ťažkú myozitídu a krívanie.
Hepatozoon canis – pes, líška, šakal, ostatné canidae. Ochorenie je v subtrópoch a trópoch (juhovýchodná Ázia, Afrika). V Európe je to územie okolo Stredozemného mora. Na Slovensku a v strednej Európe sa vyskytuje zriedkavo len ako importované ochorenie, ktoré sa ďalej nešíri, pretože tu chýbajú vektori – tropické kliešte.
Gamonty oválneho tvaru (11 x 4 μm) sa lokalizujú v cytoplazme cirkulujúcich neutrofilov (Obr.č.2). Schizonty sú obyčajne sférické alebo oválne, dosahujú v priemere 30 μm, obsahujú mikromerozoity usporiadané lúčovito a lokalizujú sa prevažne v hemolymfatickom tkanive sleziny, lymfatických uzlín a kostnej dreni.

Obr.č.2 – Hepatozoon canis gamonty v cytoplazme neutrofilov. Zdroj.:https://www.studyblue.com/notes/note/n/leukocyte-alterations/deck/6188347

 

Infekcia začína na rozdiel od babeziózy prehltnutím infikovaného kliešťa. Vektormi sú kliešte Rhipicephalus sanguineus, v čreve ktorých prebehne pohlavné rozmnožovanie parazita a následne sporogónia, počas ktorej vznikajú početné sporozoity v hemocéle kliešťa. Po prehltnutí infikovaných kliešťov parazity vnikajú do lymfocytov a nimi sú transportované do sleziny, pečene, pľúc, lymfatických uzlín, myokardu a kostnej drene mäsožravcov, kde prebehne nepohlavné rozmnožovanie za vzniku mnohojadrových schizontov, ktoré obsahujú 30–40 jadier. Zo schizontov uvoľnené merozoity, majú obdĺžnikovitý tvar, sú 8–12 µm dlhé, prednostne napádajú leukocyty, v ktorých sa z nich vyvinú gamonty – samčie a samičie pohlavné bunky. Vývinový cyklus sa opakuje po prisatí sa ďalšieho kliešťa, ktorý nasaje infikovanú krv s gamontami. Druhy z rodu Hepatozoon sú prenášané transštadiálne, t.j. z nýmf kliešťa na dospelé kliešte. Hepatozoon canis sa väčšinou prejavuje ako oportúnny patogén.

Klinické príznaky

Kolíšu od asymptomatických, kedy je parazitémia nízka (1–5 % postihnutých leukocytov), až po život ohrozujúce ochorenie, sprevádzané horúčkou, chudnutím až kachexiou, anémiou a hyperglobulinémiou, kedy je až skoro 100 % parazitémia neutrofilov. Patogénna je tkanivová fáza merontami 1. generácie, spôsobujúca infiltráty a početné lézie v orgánoch a svalovine. V endemických oblastiach sa často pridružujú iné patogény, predovšetkým Ehrlichia a Leishmania (Baneth a kol., 2001).
Hepatozoon americanum – pes, USA štáty okolo Mexického zálivu
Gamonty elipsovitého tvaru (9 x 4 μm) sa lokalizujú v cytoplazme cirkulujúcich neutrofilov. Svalové cysty sú okrúhle až oválne, veľkosti 250–500 μm, vonkajší obal cysty tvoria koncentrické laminárne vrstvy, čo im dáva „cibuľový“ vzhľad (Obr.č.3).

Obr.č.3 – Hepatozoon americanum – svalová cysta. Zdroj: https://veteriankey.com/hepatozoon americanum-infections

 

Infekcia začína rovnako ako pri H. canis prehltnutím infikovaného kliešťa Amblyoma maculatum z čreva sú sporozoity transportované krvou a lymfou do srdcového a kostrového svalstva, kde sa vo vnútri svalových buniek vyvíjajú schizonty s charakteristickými mukopolysacharidovými obalmi ako má cibuľa. Po dozretí svalových cýst sa uvoľňujú do okolitého tkaniva merozoity. V tejto oblasti sa zhromažďujú neutrofily a makrofágy, pričom do nich vnikajú merozoity so vznikom pyogranulómov. Vaskularizácia postihnutej oblasti umožňuje infikovaným leukocytom dostať sa krvným obehom do iných svalov a opakovať schizogóniu. Vývinový cyklus pokračuje, keď sa kliešť nasaje infikovanej krvi obsahujúcej gamonty (Mathew a kol., 1998).

Klinické príznaky

Sú charakterizované horúčkou, bolesťou svalov, svalovou atrofiou, slabosťou, neochotou k pohybu a mukopurulentným výtokom z očí. Pyogranulomatózny zápal svalov v blízkosti kostí stimuluje zápal okostnice, hlavne pri mladých psoch. Na rozdiel od Hepatozoon canis infekcia H. americanus má ťažký, vysiľujúci priebeh a v neliečených prípadoch končí fatálne do 1 roka po infekcii.

Diagnostika

Priamy dôkaz pôvodcu sa stanoví na základe ofarbených krvných náterov, kde nachádzame gamonty v cytoplazme neutrofilov. Gamonty sú eliptického tvaru, veľkosti 11 x 4 µm (H. canis), resp. 9 x 4 μm (H. americanum). Pri biopsii svalov nachádzame merozoity usporiadané na periférii schizontu. Serologická diagnostika – nepriamy imunofluorescenčný test (IFAT), ELISA.

Terapia

Efektívnu terapiu eliminujúcu všetky vývinové štádiá v súčasnosti nemáme. Základná terapia spočíva v podaní imidokarbu (Imizol) v dvoch dávkach 5 mg/kg s. c. v 2-týždňovom intervale. Používajú sa tiež kombinácie trimetoprimu a sulfadiazinu a prípravky podávané proti toxoplazmóze. Eliminácia gamontov Hepatozoon spp. je pomalá, časté sú remisie. Pri H. americanum na zníženie teploty a zmiernenie bolesti svalov sa nasadí paliatívna nesteroidná a protizápalová terapia (Svobodová a kol., 2013).

 

 

Poďakovanie
Táto publikácia vznikla vďaka podpore v rámci operačného programu Výskum a vývoj pre projekt: „INFEKTZOON – Centrum excelentnosti pre nákazy zvierat a zoonózy“, ITMS kód: 26220120002, spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja (0,5) a realizáciou projektu Medicínsky univerzitný park v Košiciach (MediPark, Košice) ITMS:26220220185 na základe podpory Operačného programu Výskum a vývoj financovaného z Európskeho fondu regionálneho rozvoja (OP VaV-2012/2.2/08-RO) č. zmluvy: OPVaV/12/2013 (0,5).
Literatúra
Baneth G, Mathew JS, Shkap V, Macintire DK, Barta JR, Ewing SA. Canine hepatozoonosis: two disease syndromes caused by separate Hepatozoon species. Trends Parasitol 2003, 19 (1): 27 – 31.
Chandoga, P, Baranová D, Goldová M, Kozák M, Páleník Ľ, Skalka J. Jr. Babesia canis (Apicomplexa: Piroplasmida), in a Siberian husky – a case report. Folia Veterinaria 2001, 45, 1: 47 – 50.
Chandoga, P., Goldová, M., Baranová, D., Kozák, M. First cases of canine babesiosis in the Slovak Republic. Vet. Rec 2002, 150: 82 – 84.
Svobodová V, Svoboda M, Vernerová E. In Klinická parazitologie psa a kočky. CENTA spol. s r.o., Brno, 2. vyd., 2013, 256 s.
Mehlhorn H, Bunnag D. Parasitology in focus: facts and trends, Springer – Verlag 1988, 175 s.
Swan M, Jurášik D., Kovačičová H. Babeióza na západnom Slovensku. Veterinářství 2001, 51: 60 – 62.
Víchová B, Horská M, Blaňarová L, Švihran M, Anderson M, Peťko B. First molecular identification of Babesia gibsoni in dogs from Slovakia, central Europe. Tick and Tick-borne diseases 2016, 7: 54 – 59.